Slovenské umenie

Miroslav Halás

Miroslav Halás

prozaik, dramatik (2. 5. 1954 Michalovce – )

Absolvent michalovského gymnázia (1969 – 73). Pracoval ako dramaturg v Štát. divadle, 1976 – 82 redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve, 1982 – 95 v slobodnom povolaní, od r. 1996 redaktor Sloven. televízie v Košiciach. Debutoval zbierkou noviel Slnko práve klesalo (1979), v ktorej spracoval zážitky z detstva. Životu Košíc venoval knihu Hazardné hry (1987). Z literárno – dramatickej oblasti sú známe: Druhý pád, Morenova metóda, Holubí dom, Pohľad, Hriešny človek, Kľúče. Je autorom knižnej eseje o kresťanstve Znovuzrodenia (1991).

Pavol Horov

Pavol Horov

básnik, prekladateľ (25. 5. 1914 Bánovce nad Ondavou – 29. 9. 1975 Bratislava)

Vlastným menom Pavol Horovčák. V r. 1926 – 34 študoval na gymnáziu v Michalovciach, 1934 –35 na učiteľskej akadémii v Bratislave. V r. 1935 – 38 pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole v Čani, 1938 – 44 na meštianskej škole v Michalovciach, 1945 – 48 ako vedúci slovesného odboru a 1948 – 51 ako riaditeľ Čs. rozhlasu v Košiciach. Po presídlení do Bratislavy vykonával v r. 1951 – 52 funkciu šéfredaktora a 1954 – 63 riaditeľa vydavateľstva Sloven. spisovateľ, medzitým 1952 – 54 tajomník Zväzu sloven. spisovateľov, 1963 – 64 riaditeľ Sloven. ústredia knižnej kultúry, od r. 1964 spisovateľ v slobodnom povolaní.

Časopisecky publikuje od r. 1931 (Lúč, Svojeť, Elán, Sloven. smery, Sloven. pohľady a i.). V prvých básnických zbierkach Zradné vody spodné (1940) a Nioba, matka naša (1942) dominuje protivojnový motív. K tejto téme sa vracal aj v neskorších obdobiach svojej tvorby: Defilé (1947), Balada o sne (1960). V období 50. rokov sa aj on venoval oslavnej, budovateľskej tematike: Moje poludnie (1952), Slnce nad nami (1964). Najvýraznejší a najpresvedčivejší je v ďalšom tematickom okruhu, kde spracoval vlastenecko – občiansky motív lásky k rodnému kraju (Návraty, 1944) a kde Vysoké letné nebe (1960) a Zemplínske variácie (1964) tvoria akýsi hymnus na rodný Zemplín s jeho typickým koloritom. Poeticky nám priblížil aj dojmy z návštevy Talianska (Koráby z Janova, 1966). Jeho poeticky kulminovaný občiansky a intímne ladený lyrický prejav vyvrcholil v ostatnej zbierke, vydanej za jeho života, Ponorná rieka (1972). Vysokú úroveň majú i posmrtne vydané básnické súbory Asonancie (1976) a Z posledných (1977). Horov bol plodným prekladateľom. Prebásnil do slovenčiny významné diela z bulharskej, lužickosrbskej, perzskej, poľskej a tureckej poézie. Pokúsil sa aj o prozaickú tvorbu, je autorom fejtónov pre rozhlas a statí o literatúre.

Juraj Pado

Juraj Pado

básnik, prekladateľ (20. 3. 1922 Čečehov – 6.4.2010)

V r. 1940 – 44 študoval na štátnom gymnáziu v Michalovciach, 1947 - 48 na Filozof. fak. Sloven. univerzity v Bratislave a na Právnickej fak. Karlovej univerzity v Prahe, 1956 – 60 slavistiku a 1960 – 64 germanistiku na Filozof. fak. Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Pracoval ako úradník, 1948 – 52 a 1954 – 56 literárny redaktor košického štúdia Čs. rozhlasu, 1953 – 54 vo Zväze sloven. spisovateľov, 1956 – 60 stredoškol. profesor v Sabinove, potom ako inšpektor kultúry, 1962 – 82 stredoškol. prof. v Košiciach.

Debutoval básnickou zbierkou Dych tejto zeme (1952), poznačenou poetikou symbolizmu. Rodný kraj, detstvo, vojnové roky a ľúbostná tematika rezonujú v zbierke Hlboké leto (1954). Knihy veršov Verný hlas (1957) a Od obzoru po obzor (1962) sú zbierkami občianskej lyriky, v ktorých autor konfrontuje minulosť s prítomnosťou a upozorňuje na tienisté stránky modernej civilizácie. Do prostredia rodného kraja sa vrátil zbierkami Prstom po okne (1966) a Cesta pešky (1972). Kniha prírodnej lyriky Modré oči jesene (1972) je odrazom necitlivého zaobchádzania človeka s prírodou. Tematikou lásky k vlasti a rodisku dýchajú zbierky Preludy leta (1974), Životopis (1981) a Hudba prameňov (1982). Do knihy Hudba diaľok (1977) zahrnul verše inšpirované cestami po Európe. Zbierka ľúbostnej a občianskej poézie Rieka sveta (1987) vzdáva hold ľudskej dôstojnosti a harmónii života. Pado je autorom monografie o básnickom diele Jána Kostru Potreba básne (1976), prekladá z češtiny, nemčiny, poľštiny, ruštiny a francúzštiny. Práca v rozhlase ho inšpirovala pre napísanie literárnych pásiem o slovenských a českých literárnych tvorcoch.

Ľudovít Pavlo

Ľudovít Pavlo

prozaik (18. 3. 1925 Michalovce – 21.12.2014)

Po maturite na gymnáziu v Michalovciach (1946) odchádza študovať medicínu na Lekársku fak. Sloven. univerzity v Bratislave. Pre politickú angažovanosť v študent. hnutí r. 1949 väznený. R. 1950 emigroval do Rakúska, v r. 1950 – 55 študuje medicínu v Belgicku, promuje v Meinzi (Nemecko). Od r. 1956 žije v USA. Popredný predstaviteľ slovenského života v USA, stál pri zrode Svetového kongresu Slovákov, od r. 1993 predseda Slovenskej ligy v Amerike.

V spomienkových prózach zachytil svoje životné skúsenosti, reminiscencie na detstvo, uväznenie, exilové roky a zážitky z lekárskej praxe: Na vlnách času (1995), Ordinácia doktora Low (1996), Na tenkom ľade (1997), Katechéta (1998), Hľadanie stratenej slobody (1999), Herr Blei (2000).

Pavol Plutko

Pavol Plutko

literárny vedec, kritik (27. 6. 1934 Šamudovce – 12.7.2015)

V r. 1945 – 53 študoval na gymnáziu v Michalovciach, 1954 – 58 sloven. jaz. a literatúru na Filologickej fak. VŠP v Prešove. Po štúdiách pôsobil r.1958 – 60 na gymnáziu v Giraltovciach, 1960 – 83 a 1987 – 96 ako vysokoškolský pedagóg na Pedag. fak. v Nitre, medzitým 1984 – 87 vedecký pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, od r. 1997 bol prof. na Filolog. fak UMB v B. Bystrici.

Literárnovednú a literárnokritickú činnosť zameral najskôr na oblasť metodiky vyučovania literatúry, rozbor a interpretáciu literárnych diel a na problematiku kritickej reflexie súčasnej slovenskej literatúry, predovšetkým poézie. Výsledky svojej vedeckovýskumnej práce zhrnul do knižnej monografie Cesta k básnickému tvaru (1979). Kniha Poézia, čas, hodnota (1985) je syntetickou monografiou o vývine slovenskej lyriky po r. 1945. V publikáciách Alfonz Bednár (1986), Básnik Vladimír Reisel (1989) a Umelecký profil Pavla Hrúza (1998) priblížil život a dielo popredných slovenských spisovateľov.

Esteticko – antropologické hľadiská uplatnil v knihách Autor umeleckého diela (1992) a Autor a dielo (1994). V literárnoteoretickej oblasti rozvíja najmä hľadisko komunikácie, neskôr sa venuje viac problematike autorského subjektu v poézii a otázkam vnútorných a vonkajších kontextov lyrického diela (Autorský subjekt v lyrickej poézii (1970), Projekcia autorského subjektu v sociálnej lyrike (1972), Hodnotový aspekt sociálneho kontextu v lyrickej poézii (1973), Komunikačné kontexty v literárnom vývine (1976)). Kritické články publikoval v Sloven. pohľadoch, Romboide, Novom slove, Pravde a i. Spolupracuje s rozhlasom a televíziou. Spoluautor a editor viacerých zborníkov a vysokoškolských učebníc ( Dejiny sloven. literatúry 4 (1987), O interpretácii umeleckého textu 1-4).

Jozef Puškáš

Jozef Puškáš

prozaik (9. 2. 1951 Michalovce – )

Pochádza z rodiny záhradníka. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu vychodil v rodisku (1966 – 69). Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval odbor filmovej a televíznej dramaturgie (1969 – 74). Pôsobil ako redaktor vydavateľstva Smena, v r.1975 – 82 kultúrnej rubriky denníka Pravda, od r. 1982 Nového slova, Literárneho týždenníka, denníka Práca a časopisu Duel v Bratislave.

Debutoval zrelou knihou poviedok Hra na život a na smrť (1972) o pocitoch ohrozenia z pretechnizovanej spoločnosti. Je to analytická, intelektuálne reflexívna próza s opakujúcimi sa motívmi ohrozenia človeka v jeho biologickej a psychickej sfére. Desať poviedok v knihe Utešené sklamania (1977) vychádza z každodenných situácií, ktoré sa v psychike postáv a ich vzájomných vzťahoch vyhrocujú do ostro konfliktných situácií. V jednotlivých príbehoch autor odkrýva problematiku vnútorného života, čo je ústredným a zjednocujúcim faktorom jeho tvorby. V románe Štvrtý rozmer (1980) poukazuje na to, kam až môže viesť strata ľudskosti. Je to pokus o prienik ku každodenným, ale aj hlboko intelektuálnym a citovým vzruchom, ktoré ovplyvňujú ľudské konanie a spolunažívanie, sťažujú hľadania štvrtého, najdôležitejšieho rozmeru – ľudskosti. Analýza medzigeneračných vzťahov je jadrom románu Záhrada (v piatom období roka) (1984). V centre deja knihy poviedok Sny, deti, milenky (1985) stojí vzťah muža a ženy v rôznych životných situáciách. Román Smrť v jeseni (1990) je akousi reflexiou spoločenských zmien a ich následkov na zmeny v morálke viacerých generácií. Ponorom do vrstiev novej spoločnosti je aj zbierka krátkych próz Vreckový labyrint (1992).

Martin Vladik

Martin Vladik

básnik (22. 8. 1960 Michalovce – )

R. 1975 – 83 študoval na Gymnáziu P. Horova v Michalovciach, 1979 – 83 na Právnickej fak. Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. R. 1983 – 84 podnikový právnik v JRD Spišská Belá, potom justičný čakateľ na Krajskom súde v Košiciach, 1987 – 90 odborný referent na ONV, 1990 – 95 predseda senátu v Poprade, 1995 – 96 sudca Krajského súdu v Bratislave, od 1997 sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V literatúre sa objavoval prostredníctvom literárnych prehliadok Wolkrova Polianka a Akademický Prešov. Prvotiny mu publikovala literárna príloha Nového slova. Knižne vydal básnické zbierky: Túžba (1993), Soví ľudia (1995), Vesmírna orchidea (1998) a Štyridsať básní (2000).

Ján Zambor

Ján Zambor

básnik, prekladateľ, literárny kritik (9. 12. 1947 Tušická Nová Ves – )

Základnú školu vychodil v rodisku, v r. 1962 – 65 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole (dnešné GPH) v Michalovciach, 1966 – 71 na Filozof. fak. Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, v r. 1986 – 88 absolvoval postgraduálne štúdium španielčiny na UK v Bratislave. V škol. r. 1965 – 66 učiteľ na základnej škole v Nižnom Žipove, 1972 redaktor Vých. vydavateľstva v Košiciach, 1973 – 76 interný vedecký ašpirant na Filozof. fak. Univerzity P. J. Šafárika, 1976 – 83 redaktor Literárno – dramatickej redakcie Čs. rozhlasu v Košiciach, 1983 – 88 vedecký pracovník v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1988 – 90 šéfredaktor čas. Dotyky, od 1991 pôsobí na Katedre slov. literatúry a literárnej vedy na Filozof. fak. UK, súčasne od r. 1997 vedecký pracovník Ústavu svetovej literatúry SAV v Bratislave.

Zambor ako básnik je spätý s rodným Zemplínom, jeho prírodou a duchovnými hodnotami. V lyrických zbierkach Zelený večer (1977), Neodkladné (1980), Kôň na sídlisku (1983), Plné dni (1988) a Pod jedovatým stromom (1995) rieši civilizačné problémy súčasníka, túži po harmónii a chce zachovať pozitívny obraz minulosti. Je plodným a erudovaným prekladateľom ruskej, ukrajinskej, českej a španielskej poézie (V. Briusov, V. Chlebnikov, M. J. Lermontov, M. Cvetajevová, I. Franko, A. Achmatovová, D. Pavlyčuk, J. Seifert, B. Pasternak, M. Hernández, V. Aleixandre a i.). Publikuje teoretické analytické state a štúdie ako kritik, teoretik poézie a súčasného básnického prekladu. Samostatne mu vyšli: porovnávacia poetologická štúdia Ivan Krasko a poézia českej moderny (1981), eseje Báseň a ticho: O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997) a monografické práce Preklad a umenie (2000) a Voľný verš v slovenskej poézii (2000). Obohatil nimi literárnovedné poznanie. Angažoval sa aj ako editor pri vydávaní prekladov do slovenčiny, ako i pri zostavovaní antológie piesňovej poézie zo Zemplína pod názvom Ľubojsc, bože, ľubojsc, jaka je presladka (1983).

Gorazd Zvonický

Gorazd Zvonický

básnik, prekladateľ (29.6.1913 Močarany – 26.7.1995 Rím, Taliansko)

Študoval na gymnáziách v Šaštíne a v Trnave, r. 1942 maturoval v Kláštore pod Znievom, 1944 – 1948 poslucháč teológie v Hronskom Beňadiku a vo Svätom Kríži nad Hronom (Žiar n. H.). Po skončení pôsobil ako vychovávateľ v malom seminári v Trnave, 1949 – 50 bol správcom farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Michalovciach a zároveň vyučoval náboženstvo na miestnom gymnáziu. Pri ateizácii a likvidácii katolíckej cirkvi bol zatknutý, väznený, odkiaľ ušiel do Talianska, 1951 – 63 účinkoval ako farár farnosti sv. Jána Evanjelistu v prístavnej štvrti La Boca v Buenos Aires, od r. 1963 profesor humanitných predmetov na Sloven. gymnáziu A. Bernoláka pri Sloven. ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a zároveň riaditeľ vydavateľstva Lýra.

Na Slovensku vydal dve básnické zbierky Sejba perál (1943) a Mýtnik pred Madonou (1948), ktorej náklad bol bezpečnostnými orgánmi zhabaný. V argentínskom období vyšla bás. kniha S ukazovákom na mraku (1958). Najplodnejší bol pobyt v Ríme: Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Prekutávam lovištia (1968), Len črepy (1969), Výkriky pri invázii (1969), Na igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988). R. 1993 vyšiel pod názvom Chcem sa ti ozvať výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby. Prekladal z taliančiny (F. Petrarca, U. Foscolo a i.). V r. 1988 mu vyšla kniha esejí Keď mlčať nie je zlato. Kvalitatívnymi atribútmi svojej tvorby sa G. Zvonický radí k najvýznamnejším básnikom povojnového obdobia.