Významné výročia mesta v roku 2025
5. 1. 2026

 

Chrám Zoslania Svätého Ducha 90. výročie dostavby

Rehoľníci redemptoristi (Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa) sa začali o Michalovce ako o svoje sídlo zaujímať v 20. rokoch 20. storočia (aktivity najmä zo stropkovského kláštora). Pozemok na kláštor si kúpili od grófa Alexandra Sztárayho. Kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená pravdepodobne 2. októbra 1928. Pri jej podpise Kongregáciu zastupovali o. Metod Dominik Trčka a o. Ján Cyril Zakopal.

Projektovanie kláštora trvalo približne dva roky.
Základy nového kláštora začala hĺbiť koncom septembra 1930 stavebná firma Rozhon. Základný kameň posvätil dňa 12. októbra 1930 Petro Gebej, mukačevský biskup. V lete 1931, keď práce na novostavbe kláštora vrcholili, začalo i sťahovanie zo Stropkova, aby tak komunita mohla na novom mieste normálne pôsobiť už od prvých dní. Metod Dominik Trčka dňa 8. augusta 1931 prebral kláštor od staviteľa. Najväčšia zásluha na výstavbe kláštora bola pripisovaná práve Trčkovi. Posviacka verejnej kaplnky sa uskutočnila 7. septembra 1931 a o desať dní bol posvätený aj kláštor. Nový kláštor posvätil haličský protoigumen redemptoristov o. Jozef Schrijvers.
V kláštore redemptoristov pôsobili napríklad blahoslavený mučeník Metod Dominik Trčka, a krátko aj Boží služobník Ján Ivan Mastiliak.

Redemptoristi mali k dispozícii štyri návrhy podoby chrámu, ale nakoniec sa rozhodli pre upravený plán architekta, inžiniera a neskôr aj profesora Vladimíra Sičinského. Tento návrh mala realizovať ostravská firma Rozhon, ktorá už predtým stavala kláštor. O. igumen Ján Cyril Zakopal, zodpovedný za stavbu chrámu, nakoniec zvážil návrh Juraja Byrtusa a rozhodol sa pre tohto michalovského staviteľa. Ten však musel k chrámu ešte vypracovať projekt zvonice – v pôvodnom Bokšayho náčrte síce zvonica tvorila s chrámom jeden celok, no redemptoristi sa nakoniec priklonili k upravenému plánu Sičinského, ktorý so zvonicou nepočítal.

Posviacka základného kameňa nového chrámu bola dňa 22. júla 1934. V jeseni 1934 mal nový chrám už múry a pracovalo sa na vežiach. Pri výstavbe kupoly bola použitá – na vtedajšiu dobu pomerne progresívna – technológia liateho betónu. Spojenie byzantských architektonických prvkov s modernými materiálmi (betón so železnými prekladmi – „železobetón“) totiž dovolilo realizovať aj technicky veľmi náročné konštrukcie. Chrám i napriek svojej monumentálnosti a mohutnosti zostal veľmi priestranný. Jednoduché formy nepôsobili surovo, ale práve naopak – priblížili sa ku klasickým líniám krásy a harmónie, ktoré charakterizoval pokoj. A keďže ešte aj v polovici decembra pretrvávalo výnimočne mierne počasie, mohli sa dokončiť práce na pokrývaní striech medeným plechom.

Veľkú zásluhu na výstavbe Chrám Zoslania Svätého Ducha v neobyzantskom slohu mal vtedajší igumen kláštora Ján Cyril Zakopal.

Chrám Zoslania Svätého Ducha posvätil dňa 29. septembra 1935 biskup Alexander Stojka z Užhorodu, a to spolu s biskupom Nikolajom Čarneckým CSsR.
Na slávnosti sa zúčastnilo niekoľko desiatok kňazov (50 duchovných spovedalo) a asi 15 až 20 tisíc veriacich, spieval tu zbor gréckokatolíckych bohoslovcov z Užhorodu.

Nový chrám mnohých upútal svojou impozantnosťou a krásou, pričom viditeľný bol už zďaleka. O jeho veľkosti svedčí aj to, že mal kapacitu približne 1 500 miest – nerátajúc do toho chór a sakristie.

Uviesť môžeme i niekoľko zaujímavostí, týkajúcich sa výstavby chrámu – z ukrajinského Berehova bolo dovezených okolo 60 000 tehál. Obrázok michalovského chrámu a kláštora s prosbou o podporu uverejnil aj parížsky list La Croix v roku 1935.

Pri chráme stojí zvonica, do ktorej boli umiestnené tri zvony. Posviacka nových zvonov sa konala 15. septembra 1935. Medzi ľuďmi koluje tiež „zaručená informácia“, že pod zvonicou sa nachádza nejaká krypta, do ktorej sú pochovávaní príslušníci rehole.

Do nového chrámu preniesli všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky. Interiér chrámu bol zariaďovaný postupne. Rozpísanie nových ikon bolo zverené užhorodskému maliarovi Jozefovi Bokšaymu, návrh architektúry ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice a žertvenika mal vyhotoviť Vladimír Sičinský.

Majster (rezbár) Alojz Rusnák z Bardejova dokončil ikonostas až koncom apríla 1944. Autorom návrhu ikonostasu bol nakoniec profesor Jozef Bokšay, ktorý namaľoval aj štyri hlavné ikony ikonostasu. Autorom ostatných ikon ikonostasu bol Ľudovít Dobozy – pedagóga na Učiteľskej akadémii v Michalovciach. Zo zadnej strany ikonostasu sú ikony od Mikuláša Klimčáka.

V dominantám chrámu patria Oltár Matky Ustavičnej Pomoci z roku 1943 od rezbára Alojz Nevický z Prešova a Oltár Božského Srdca z roku 1946 s ikonou od maliara Orosa.

Drevenú kazateľnicu zhotovil majster Rusnák z Bardejova.

Prípravné práce na ikonopisnej výzdobe Chrámu Zoslania Svätého Ducha sa rozbehli až v apríli 1987, keď po Veľkej noci do Michaloviec prišli dvaja ikonopisci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Ikony vo svätyni, v chráme i v kupole rozpísali postupne, počas letných a jesenných mesiacov v rokoch 1987 – 1988.

V chráme sa nachádzajú relikvie blahoslaveného mučeníka Metoda Dominika Trčku, ktorý zomrel mučeníckou smrťou v roku 1959 vo väznici v Leopoldove. Za blahoslaveného vyhlásil o. Metoda Dominika Trčku pápež Ján Pavol II. na Námestí svätého Petra vo Vatikáne dňa 4. novembra 2001.

 

 

Knižnice v Michalovciach do roku 1945

Tohto roku si pripomíname sté výročie založenia prvej verejnej knižnice v Michalovciach. História knižníc v siaha hlboko do minulosti a odzrkadľuje kultúrny i spoločenský vývoj mesta. V časoch, keď bola kniha cenným a vzácnym artiklom, predstavovali knižnice ostrovy poznania, stretávania i národného uvedomovania.

Farská knižnica
V kanonickej vizitácii michalovskej rímskokatolíckej farnosti z roku 1749 sa spomína farská knižnica. V roku 1772 biskup menoval za nového správcu michalovskej farnosti Jána Kanyucha a o rok neskôr sa v biskupskej vizitácii spomína knižničný fond utvorený práve uvedeným farárom.

Šľachtická knižnica
V michalovskom kaštieli založil rodovú knižnicu gróf Anton Sztáray (1839 – 1893). Koncom 19. storočia sa knižnica nachádzala v ľavom západnom krídle kaštieľa. Po druhej svetovej vojne študenti gymnázia zachránili približne 10 000 kníh, čo bola časť z pôvodnej šľachtickej knižnice. V apríli 1947 písomne odovzdal pedagóg gymnázia Ján Murín tieto knihy Štefanovi Polačkovi z Humenného, ktorý bol knižničným inšpektorom Okresnej osvetovej rady v Humennom. V roku 1947 Štefan Polačko knihy zo šľachtickej knižnice z Michaloviec a ďalších lokalít previezol do Humenného. V kaštieli v Humennom v lete 1947 vznikol rozsiahly požiar a poškodená bola aj šľachtická knižnica prevezená z kaštieľa v Michalovciach.

Spolkové knižnice
V rokoch 1919 – 1925 tu existovali knižnice spolkov (miestny odbor Matice slovenskej, Telovýchovná jednota Sokol, miestny odbor Živeny), úradov, inštitúcií i knižnice súkromné. Známa bola napríklad gymnaziálna knižnica pre chudobných študentov, ktorú viedol kňaz Štefan Hlaváč. V roku 1921 Miestny odbor Matice slovenskej v Michalovciach založil matičnú knižnicu. V roku 1923 sa ako knihovník matičnej knižnice uvádza učiteľ Peter Vlk. Knižnica mala vtedy už vyše 260 zväzkov kníh. Podobne ako pri iných okresných osvetových zboroch, aj pri michalovskom sa do júna 1924 nachádzalo už päť tzv. prenosných (kočovných) knižníc.

Prvá verejná knižnica
Rozhodnutím obecného zastupiteľstva bola v Michalovciach 1. februára 1925 zriadená prvá verejná knižnica s jedným dobrovoľným knihovníkom. Knižnicu umiestnili v jednej miestnosti budovy radnice a na jej činnosť bola v rok vyčlenená čiastka 4 800 korún. Reálne bola verejná knižnica v Michalovciach otvorená v týždni od 16. do 22. marca 1925. Knihovníkom sa stal učiteľ michalovskej štátnej ľudovej školy František Šoller. Počnúc rokom 1925 v dokumentoch vystupuje michalovská verejná knižnica. Na stránkach novín sa objavovali informácie, že „každá obec je povinná zariadiť obecnú knižnicu, lebo len dobré knihy zvyšujú kultúrnu úroveň ľudu, a tým aj posilňujú štát. Každá obec nech si pre svoju knižnicu zadováži dobré, poučné a zábavné knihy, ktoré dostane v kníhkupectve a papiernictve.“ V Michalovciach do polovice 30. rokov 20. storočia vznikla pomerne hustá sieť kníhkupectiev (napríklad Atlantis, majiteľ V. Fabricius, majiteľmi ďalších kníhkupectiev boli M. Grünfeld, H. Katz, Z. Landaiová, Š. Tertinský a P. Votrubec). Hlavným dodávateľom kníh aj pre michalovskú knižnicu bola v medzivojnovom období predovšetkým Výpravňa kníh pri Matici slovenskej v Martine. Po prekonaní základných problémov, súvisiacich, okrem iného, s umiestnením knižnice, jej vybavením, personálnym obsadením, časovým rozvrhom vypožičiavania, poplatkom za vypožičanie (20 halierov), sa dostali do centra záujmu aj ďalšie, najmä záujem čitateľa o knihu. Väčšina jej návštevníkov boli študenti. Správa knižnice obstarávala knihy najpestrejšieho obsahu, aj najlepšie diela svetovej literatúry. V roku 1937 knižnica vlastnila 1 477 zväzkov, všetky boli slovenské, respektíve české. Literatúra v iných jazykoch sa tu nenachádzala. Článok v miestnych novinách však upozorňoval na absenciu odbornej literatúry poľnohospodárskeho zamerania, lebo „len zriedka sa nájde kniha, ktorá by roľníka poučovala o jeho špeciálnych potrebách“. V roku 1938 bola obecná knižnica prístupná denne, spolu s verejnou čitárňou. Obecná verejná knižnica v Michalovciach mala k 31. decembru 1938 celkovo 1131 kníh zábavných, 437 poučných, 66 pre mládež, 40 časopisov a jednu hudobninu. Celkový počet čitateľov bol 171. K najčítanejším autorom koncom 30. rokov minulého storočia podľa záznamu kronikára patrili F. Kráľ, K. Čapek, M. Dostojevský, J. G. Tajovský, P. Jilemnický, J. Nižnánsky, T. Vansová, J. C. Hronský, J. Verne a i.

Po vzniku Slovenskej republiky v marci 1939 sa pri revízii knižníc kládol zvýšený zreteľ predovšetkým na zásady národné, mravno-náboženské a politické. Z knižníc sa malo vyradiť všetko, čo „z hľadiska slovenskej národnej ideológie bolo chybné“ a každému „knižničníkovi“ sa ukladalo, že „vo vlastnom záujme je povinný hneď odstrániť zo svojich inventárov knihy, ktoré svojím obsahom urážajú naše národné cítenie“. V októbri 1941 bola michalovská obecná knižnica otvorená každý pondelok a piatok od 18.00 do 20.00 hod. Knižnica bola vtedy umiestnená v budove mestského úradu na prvom poschodí. V máji 1942 otvorili v michalovskej knižnici výstavku kníh a tlače.  O úspechu tohto počinu svedčí skutočnosť, že už v priebehu prvých dní ju videlo okolo štyritisíc návštevníkov. V roku 1944 vykonali prehliadku priestorov knižnice a kontrolu kníh príslušníci nemeckých bezpečnostných zložiek. V roku 1944 Michalovce získali mestský štatút, a tak sa z knižnice stáva mestská verejná knižnica. Počas vojnových udalostí sa, žiaľ, časť knižničného fondu roztratila.

 

 

 

Okresná hasičská jednota v Michalovciach

V tomto roku si pripomíname aj 100. výročie vzniku Okresnej hasičskej jednoty č. 49 v Michalovciach.

V roku 1925 bola v Michalovciach založená Hasičská okresná jednota (HOJ) č. 49. V okrese bolo v tom čase iba sedem miestnych dobrovoľných hasičských zborov (DHZ), vrátane michalovského s číslom 135. V roku 1932 už v rámci uvedenej jednoty pracovalo 57 zborov a 1 044 dobrovoľných hasičov. Z predsedov HOJ môžeme spomenúť Myrona Čolláka. K významným funkcionárom patril aj Michal Alexa či Arnold Babilonský. Udalosťou, ktorou sa michalovská okresná jednota zapísala aj do dejín slovenského hasičstva od 15. januára 1933, bolo vydávanie tlačoviny po názvom Zprávy hasičskej okresnej jednoty č. 49. V roku 1934 bol ako v poslednej obci okresu založený 16-členný dobrovoľný hasičský zbor vo Vrbovci (bol pridelený k dobrovoľnému hasičského zboru v Michalovciach).

V roku 1940 OHJ č. 49 v Michalovciach bola poverená prípravou šesťdňového „manifestačného zjazdu hasičstva“ z celej Šarišsko-zemplínskej župy s bohatým programom (napríklad hasičský kurz, ukážkové cvičenia, okresné valné zhromaždenie, zasadanie veliteľstva Krajinskej hasičskej jednoty a ďalšie).

Jedným z najvýznamnejších podujatí OHJ v Michalovciach boli oslavy výročia založenie okresnej hasičskej jednoty, ktoré sa uskutočnili 26. marca 1944.

V roku 1935 HOJ č. 49 so sídlom v Michalovciach mala celkovo 44 dobrovoľných hasičských zborov, mala 954 členov, z toho 802 činných dobrovoľných hasičov. Dobrovoľní hasiči HOJ č. 49 mali k dispozícii tri dvojkolesové motorové striekačky, 34 štvorkolesových a 26 dvojkolesových ručných striekačiek, 1 704 metrov hadíc, 183 metrov savíc, jeden vozový rebrík, jeden voz na vodu a dve hasičské zástavy.

V roku 1933 do pôsobnosti HOJ č. 49 patrili dobrovoľné hasičské zbory z obcí Michalovce, Bánovce nad Ondavou, Pusté Čemerné, Budkovce, Drahňov, Dúbravka, Falkušovce, Vŕbnica, Hažín, Nižný Hrušov, Kačanov, Krásnovce, Kucany, Lastomír, Ložín, Lúčky, Malčice, Markovce, Močarany, Moravany, Oborín, Petrikovce, Petrovce nad Laborcom, Pozdišovce, Rakovec nad Ondavou, Malé Raškovce, Veľké Raškovce, Slavkovce, Strážske, Suché, Šamudovce, Trnava pri Laborci, Trhovište, Vinné, Voľa, Malé Zalužice, Veľké Zalužice, Zbudza a Žbince.

V roku 1925 založili DHZ aj vo vtedy samostatnej obci Močarany. Zbor však zanikol, ale v roku 1933 celkovo 33 členov ho obnovilo. Na ustanovujúcom zhromaždení bol za predsedu organizácie zvolený Ján Kolesár, za veliteľa Pavel Stretavský, za náhradného veliteľa Ján Kolesár, za tajomníka Pavel Pánthy, za pokladníka Pavol Gajdovčík, za dozorcu majetku Pavol Čurmu a za revízorov Michal Kolesár a Michal Kostovčík. V roku 1933 dobrovoľní hasiči z Močaran dostali od bratislavského krajinského úradu 1 000 korún na nákup hasičského náradia.

V minulosti k prestíži patrilo byť členom dobrovoľného hasičského zboru. Títo odvážni muži bojovali nielen s požiarmi, ale aj s častými povodňami, ktoré spôsobovali rozvodnené tunajšie rieky. Samozrejme, snažili sa požiarom aj predchádzať. Zároveň pomáhali pri ďalších rôznych humanitárnych krízových situáciách. Ich nablýskané slávnostné uniformy skrášľovali slávnostné prehliadky v centre miest a obcí okresu, ale aj zábavy (hasičské bály), ktoré usporadúvali na podporu svojich aktivít. Povestným bol najmä prvorepublikový reprezentatívny ples hasičov, ktorý každoročne usporadúvali v michalovskom hoteli Zlatý býk. Cesta k uznaniu a ojedinelému postaveniu dobrovoľných hasičov v Michalovciach a okolí však nebola jednoduchá.

 

 

Dobrovoľný hasičský zbor v Michalovciach

ajpočetnejším DHZ v rámci okresnej hasičskej jednoty bol Dobrovoľný hasičský zbor v Michalovciach. Vznikol v roku 1875, s reálnou činnosťou o rok neskôr. V roku 1890 vznikol z rozhodnutia ministerstva v Michalovciach 80-členný dobrovoľný hasičský zbor. Išlo skôr o formálny ako dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1897 sa bol založený nový dobrovoľný hasičský zbor. Ustanovujúci zjazd obnoveného michalovského dobrovoľného hasičského zboru sa uskutočnil 15. marca 1903.

Po vzniku Československej republiky (rok 1918) v Michalovciach obnovili dobrovoľný hasičský zbor v roku 1922. V roku 1933 investovala michalovská samospráva takmer štvrť milióna korún na výstroj hasičov. Za tieto finančné prostriedky boli objednané dve výkonné motorové striekačky.

V roku 1934 mal michalovský DHZ celkovo 49 členov. V uvedenom roku hasičskú službu na radnici mal Michal Truba, platený hasič. K výbave zboru patrila jedna automobilová striekačka, automobilový dopravný voz, dvojkolesová motorová striekačka, agregát, sanitné vozidlo, štvorkolesový mechanický rebrík, záchranné plachty, hadice, rôzne rebríky, čakany, dve ručné striekačky, 1 300 metrov hadíc, nosidlá, 40 rovnošiat a hasičská zástava. Dobrovoľní hasiči mali svoju hasičskú zbrojnicu a spoločenskú miestnosť v priestoroch radnice.

V roku 1940 mal michalovský dobrovoľný hasičský zbor okolo 40 aktívnych členov. V roku 1941 zbor vlastnil túto výstroj a techniku: autostriekačku, dopravný automobil Tatra, dvojkolesovú motorovú striekačku, ručnú štvorkolesovú striekačku, agregát s príslušenstvom, 1 350 metrov hadíc, sedem savíc, dva ručné navijaky, rebríky, dve sanitné autá, 40 hasičských prílb, 56 vojenských prílb, 36 plynových masiek a ďalšie pomôcky.

 

 

 

Pripojenie obce Stráňany k Michalovciam v roku 1925

V tomto roku si pripomíname sté výročie pripojenia obce Stráňany k Michalovciam. Stráňany, dnes miestna časť mesta, boli až do roku 1925 samostatnou obcou. Administratívno-správne patrili do historickej uhorskej Užskej stolice, neskôr župy. Od Michaloviec obec oddeľoval tok rieky Laborec.

Zemepisná blízkosť pri Michalovciach zapríčinila, že ich zemepáni v stredoveku uvádzali aj ako štvrť či ulicu v Michalovciach. Zemepánmi boli páni Michaloviec a Stráňany patrili do ich michalovského panstva.

Prvá písomná správa o Stráňanoch pochádza až z roku 1336. Názov Stráň dali dedine Slováci a pomenovali ju podľa toho, že jej chotár ležal na stráni, pláni, úpätí vyvýšeniny Biela hora. V 16. storočí sa tu nachádzalo aj pole zvané Pláň. Obyvateľov Stráne volali Stráňanmi a časom tak pomenovali aj dedinu Stráňany. Stráňanský chotár bol v stredoveku rozsiahly. Obec susedila so Zbudzou, Trnavou pri Laborci, Vinným, Zalužicami, Vrbovcom, Michalovcami, Topoľanmi a Petrovcami nad Laborcom. Intravilán dediny tvorili domy postavené na brehu Laborca. Za nimi sa nachádzali záhrady, sady a záhumienky. Extravilán tvorili polia a lúky a na ich koncoch rástli rôzne kríky a ostružiny. Za nimi boli háje a les. Pôda tu bola úrodná, ale oveľa viac zalesnená a močaristá ako dnes. V stredoveku Stráňany obývali Slováci, menšina Maďarov a kolonistov z Nemecka a Istrie. V tom čase obyvatelia Stráňan boli katolíkmi, istý čas v 16. – 17. storočí aj reformovaní.

V Stráňanoch už v stredoveku stála kúria (menej honosné šľachtické obydlie) a v roku 1449 aj 50 domov. Stráňančania sa živili roľníčením, ale aj remeslami. Na brehu Laborca tu stál mlyn. Začiatkom 17. storočia v Stráňanoch bolo niekoľko šľachtických kúrií. Okrem poddaných tu teda žili aj šľachtici.

Stráňany boli prevažne poľnohospodárska obec. Už v 19. storočí tu stálo veľa objektov sztárayovského veľkostatku (stodoly a sýpky). V katastri sa nachádzali rozsiahlejšie majere v chotári osád (samôt) Zabava, Žabjany, Rubanec (košiare, sýpky, stodoly, pivnice, stajne). Miestnu kamennú krčmu, ktorá bola súčasťou sztárayovského panstva, mali v prenájme židia.

Žili tu však aj remeselníci (napríklad v polovici 19. storočia až 35), z toho najviac obuvníci. V polovici 19. storočia Sztárayovci postavili stráňanskú tehelňu a v roku 1897 nový moderný parný mlyn. V roku 1900 v Stráňanoch žilo 1682 obyvateľov a v roku 1907 tu zriadili aj druhý parný mlyn.

Výrazom samostatnosti miestnej samosprávy bol aj vlastný erb. Na stráňanskom pečatidle z 19. storočia je vyrytá plávajúca loďka. Kruhopis pečatidla znie: Strainyan (!) hely (ség) petse(tje).

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 mala, vtedy ešte samostatná obec Stráňany, 219 domov s 224 bytmi a viac ako 1500 obyvateľov.

Vláda Československej republiky rozhodla 28. apríla 1925 o zlúčení Stráňan s Michalovcami, s platnosťou od 1. mája 1925. Na základe výnosu ministerstva vnútra č. 32 555/1925 zo dňa 9. mája 1925 boli zlúčené katastre Michaloviec a Stráňan v jeden celok.

Z administratívno-politického, demografického, ale aj z hľadiska sociálno-hospodárskeho došlo 1. júla1925 k udalosti, ktorá, aspoň podľa zápisu v Pamätnej knihe Veľkej obce Michalovce, sa stalanajdôležitejšou udalosťou roka. Uskutočnilo sa totiž zlúčenie blízkej obce Stráňany s Michalovcami. Kým pre Stráňančanov, podľa mienky súčasníkov, to bolo jednoznačne prospešné, Michalovčanomtým pribudli iba „starosti o túto novú časť, ktorá je oproti samému mestu zanedbaná, nemá cesty, chodníky ani osvetlenie“.

Práve v tejto časti Michaloviec sa narodili dvaja čestní občania mesta Michalovce, a to Ján Pavlo(1925 – 2015), prozaik a predseda Slovenskej ligy, a Ladislav Bolchazy (1937 – 2012), univerzitnýprofesor a vydavateľ.

V čase zlúčenia Stráňany mali vlastný cintorín (dnes v priestoroch niekdajšieho cintorína stojí kostolna Námestí Jána Pavla II.), židovský cintorín (nachádza sa v lesnom poraste na Bielej hore a po zlúčeníStráňan s Michalovcami mŕtvych pochovávali už len na novom židovskom cintoríne pod Hrádkom),synagógu a ďalšie židovské kultové objetky, vlastnú ľudovú školu a lekáreň.

V Stráňanoch sa nachádzal rómsky tábor známy ako Čolláková osada.

Po pripojení Stráňan k Michalovciam mimoriadne naliehavou sa stala výstavba mosta cez rieku Laborec, ktorý by spájal Michalovce s touto mestskou časťou. V roku 1928 užívanie starého zakázal Okresný úrad v Michalovciach, keďže sa nachádzal v chatrnom stave. Tento most bol vybudovaný v roku 1919 namiesto pôvodného spáleného. Obecné zastupiteľstvo sa uznieslo postaviť nový železobetónový most a požiadalo o štátnu podporu. Nový železobetónový most o celkovom náklade milión korún bol dokončený v jeseni 1934, čím bola zavŕšená prvá etapa regulácie Laborca.

V 30. rokoch 20. storočia k stráňanskym uliciam patrili Ulica nad Laborcom, Nová, Zbudzanská a Štefánikova. Okrem budovy ľudovej školy sa tu nachádzala aj tehelňa, mlyn, či záhadný objekt známy pod názvom Štift.

 

 

 

Michalovská nemocnica - vznik a história do roku 1945

V sérii historických článkov o významných výročiach, súvisiacich s históriou Michaloviec, začíname 150. výročím od založenia michalovskej nemocnice, ktorá existuje do dnešných dní.

Najneskôr v roku 1691 bolo v Michalovciach zriadené xenodóchium (neveľký „špitál“, respektíve chudobinec). Xenodóchium fungovalo ešte aj v 70. rokoch 18. storočia – koncom uvedeného storočia však zaniklo.

Na začiatku 19. storočia sídlil v Michalovciach okresný lekár a felčiar, nachádzal sa tu tiež „židovský špitál“, ktorý stál neďaleko objektu Soľného úradu na konci mestečka.

V 40. rokoch 19. storočia začala miestna inteligencia veľmi intenzívne rozmýšľať o zriadení nemocnice. Uvedenú myšlienku podporoval tiež michalovský felčiar, tunajší rodák – Jozef Csiky.

Myšlienku vybudovať nemocnicu podporoval nielen richtár a rada, ale najmä veľkostatkári z územia okresu i širšieho teritória horného Zemplína, najmä gróf Anton Sztáray (majiteľ michalovského barokovo-klasicistického kaštieľa), gróf Ondrej Hadik-Barkóczy, gróf Gejza Andrássy a gróf Dionýz Andrássy, spolu s inteligenciou z Michaloviec a okolia. Z darov uvedených veľkostatkárov i ďalších súkromných osôb bola zriadená základina, ktorá začiatkom 70. rokov 19. storočia dostala aj vhodný pozemok pre budúcu stavbu.

Po nazhromaždení dostatočného kapitálu bola v roku 1875 založená Michalovská okresná nemocnica, pre nedostačujúci majetok zatiaľ ako súkromná. Kráľovské ministerstvo zdravotníctva vydalo dekrét, ktorým dovolilo 1. decembra 1876 otvoriť michalovskú nemocnicu (práve rok 1876 sa dlhoročne oslavoval ako rok založenia nemocnice). Jednoducho nemocnica bola založená v roku 1875, ale reálne začala fungovať až koncom roka 1876.

Na čele nemocničného výboru stál do konca storočia Jozef Szirmay z Pozdišoviec. Funkciu (vrchného) nemocničného lekára vykonával najprv Gedeon Raisz a po ňom Pavol Kerekes.

V roku 1884 dosiahla nemocnica už takú úroveň, že mohla byť transformovaná na verejnú. Vtedy mala 45 lôžok. O šesť rokov, v roku 1890, bolo nákladom 700 zlatých postavené vo dvore pôvodnej budovy nové krídlo nemocnice.

Od začiatku storočia sa michalovská nemocnica dynamicky rozvíjala. Už v roku 1902 bola dokončená prístavba interného oddelenia so 40 novými posteľami. V nasledujúcom roku bola rozšírená o ďalší pavilón. V roku 1908 rozhodlo ministerstvo zdravotníctva o ďalšom rozširovaní nemocnice a na rok 1909 schválilo stavbu pľúcneho pavilónu. V roku 1910 bolo dobudované aj moderné chirurgické oddelenie.

Nemocnica bola v predvojnovom období stoličnou verejnou nemocnicou. Dynamicky sa rozvíjajúca nemocnica s novými oddeleniami bola pýchou mestečka. V roku 1904 vydal jej riaditeľ, lekár Móric Chudovszky, o nej podrobnú výročnú správu.

Po roku 1918 v Michalovciach sídlila župná verejná nemocnica (od roku 1929 pod názvom krajinská).

V roku 1921 nastúpil do nemocnice nový dlhoročný riaditeľ lekár Zdeněk Klenka, pražský rodák a absolvent Karlovej univerzity. Pod vedením Klenku sa inštitúcia stala štátnou a spravovalo ju ministerstvo verejného zdravotníctva. Zápasiť však musela s nedostatkom finančných prostriedkov.

Na prelome rokov 1922 a 1923 michalovská nemocnica i naďalej pôsobila ako verejná župná nemocnica. Medzi jej zamestnancov patrili MUDr. Zdeněk Klenka (riaditeľ a primár), MUDr. František Kraus (sekundárny lekár), MUDr. František Dvořák (sekundárny lekár), Ján Struhala (kurátor), Hermína Hastinská (hlavná opatrovateľka) a ďalší.

V roku 1925 riaditeľ nemocnice stručne popísal stav nemocničných budov. V nemocničnom areáli boli celkovo štyri väčšie budovy – pavilóny. Prvý pavilón slúžil na účely kuchyne a skladov, ale nachádzali sa tu aj izby. Druhý pavilón, bývalý chirurgický, slúžil pre potreby infekčného oddelenia. Tretí pavilón slúžil pre potreby interného a štvrtý pre potreby chirurgie. Celkovo bolo v nemocnici 130 lôžok. V osobitnej stavbe umiestnili práčovňu a márnicu. Objekty nemocnice dopĺňal domček vrátnika s bytmi personálu a niekoľko malých stavieb

V roku 1939 nastúpil na post riaditeľa nemocnice Ján Bulla, dovtedy sekundárny lekár. Nemocnicu riadil do roku 1944. Zariadenie malo vtedy naďalej iba dve oddelenia: interné s infekčným (v roku 1943 – 135 lôžok) a chirurgické (v roku 1943 – 149 lôžok). V roku 1939 v nemocnici pracovalo osem lekárov a 22 ošetrovateľských pracovníkov, z ktorých bolo 21 kvalifikovaných rádových sestier. Zberný obvod nemocnice pozostával z okresov: Michalovce, Sobrance, Vranov a Trebišov, ale do nemocnice dochádzalo ročne približne 1500 pacientov z okresov Humenné, Medzilaborce a Snina.

V prvej polovici 40. rokov 20. storočia sa začal proces rozšírenia Štátnej nemocnice v Michalovciach. Jeho výsledkom bola dostavba nového pavilónu, kde malo sídlo chirurgické, interné a plánované nové pôrodnícke oddelenie.

 

 

 

Michalovská synoda z roku 1865

Tohto roku si pripomenieme 160. výročie michalovskej synody, kedy sa v našom meste písali dejiny uhorského židovstva.

Najstaršie správy o židovských obyvateľoch v mestečku Michalovce pochádzajú zo 70. rokov 17. storočia. Postupne sa vďaka zemepanským michalovským šľachtickým rodinám Szirmay a neskôr Sztáray tu usádzali ďalší židia.

V súpise z roku 1746 je v mestečku evidovaných osem židovských rodín a celkom dvadsať osôb. V prvej polovici a časti druhej polovice 18. storočia michalovskí židia navštevovali synagógu v Pozdišovciach, rituálny kúpeľ (mikve) v Stráňanoch a pochovávaní boli na stráňanskom židovskom cintoríne. V druhej polovici 18. storočia vznikla samostatná michalovská židovská náboženská obec. Prvú modlitebňu v meste postavili v roku 1786. V prvej polovici 19. storočia na konci mestečka, v susedstve soľného úradu, stála synagóga spolu s príbytkom rabína a židovská škola. Neďaleko stál židovský špitál.

V roku 1888 bola podľa plánov staviteľa Jelínka na hlavnej ulici postavená nová ortodoxná synagóga s prvkami novogotického a orientálneho slohu. V roku 1888 (iné zdroje uvádzajú výstavbu objektu po roku 1920) bola postavená tzv. klaus synagóga – malá synagóga na Hodvábnej ulici pre chasidských židov, ktorí vo veľkom počte prichádzali najmä z Haliče.

K hlavným osobnostiam michalovského židovstva patrili hlavní michalovskí rabíni ako Juda Landesman (v meste pôsobil začiatkom 19. storočia), Áron Grünberger (podpísal závery známej michalovskej synody z roku 1865) či Šimon Ehrenfeld (zomrel v roku 1931).

Koncom 18. storočia mali židia v Michalovciach aj vlastný cintorín (nevieme, kde presne sa nachádzal). Dodnes existujúci židovský cintorín v Michalovciach sa nachádza na miernom svahu kopca Hrádok. Do dnešných dní sa v meste nachádza kniha židovského pohrebného bratstva Chevra kadiša, v ktorej je zoznam pochovaných na tomto cintoríne. Židovské michalovské matriky sa dlho považovali za stratené, ale matričné údaje z druhej polovice 19. storočia boli nedávno nájdené v jednom maďarskom archíve.

V 19. storočí už mali židia v Michalovciach vlastné mikve. V roku 1928 boli postavené nové moderné vaňové kúpele, ktoré slúžili aj nežidovským obyvateľom mesta. Mikve postavil Eugen Bárkány podľa plánov Ing. Štefana z Košíc. Rituálne kúpele sa nachádzali na bývalej Kúpeľnej ulici pri Laborci (neďaleko budovy dnešnej michalovskej tržnice).

Od 18. storočia až do 40. rokov 20. storočia bývali Židia prakticky po celom mestečku.

O význame ortodoxnej michalovskej židovskej náboženskej obce v 19. storočí svedčí aj zvolanie stretnutia ortodoxných rabínov do Michaloviec v roku 1865. Udalosť je známa ako Michalovská synoda a môžeme konštatovať, že ide o jednu z najvýznamnejších udalostí, ktoré sa odohrali na území mesta. Na synode bol vyhlásený ostrý boj proti reformizmu a neologizmu.

Michalovská synoda bola vyvrcholením dlhodobého rozkolu medzi ortodoxným a reformným prúdom v židovstve. Hlavným predstaviteľom tejto ortodoxnej opozície sa stal rabín Hillel Lichtenstein. Bol silne ovplyvnený chasidizmom a práve on sa neskôr stal hlavným aktérom Michalovskej synody.

V roku 1865 sa práve z iniciatívy rabína Hillela Lichtensteina (pôsobil v Szikszó neďaleko Miškolca) konala v Michalovciach porada ortodoxných rabínov, známa ako Michalovská synoda. Zhromaždenie sa konalo 27. – 28. novembra a zúčastnilo sa ho šestnásť rabínov a osem zástupcov rabínov. Tí sa vyhlásili za zákonodarný zbor a proti reformným snahám vyhlásili deväť záverov, ktoré sa mali stať záväznými pre všetky židovské náboženské obce v krajine.
Deväť záverov Michalovskej synody:

• Je zakázané kázať v jazyku národov sveta. Takisto je zakázané počúvať kázeň v reči národov sveta.Preto každý Izraelita, ktorý by počul rabína alebo niekoho iného kázať v cudzom jazyku, nechokamžite opustí synagógu. Kazateľ musí kázať v jazyku jidiš, ktorým rozprávajú židia tejto krajiny.
• Je zakázané vstúpiť a modliť sa v synagóge, kde bima (vyvýšené miesto na predčítanie Tóry) nie je v jej strede.
• Je zakázané stavať synagógy s vežou.
• Je zakázané vytvárať zvláštny odev pre kantora a iných spevákov spôsobom, ktorý bynapodobňoval zvyky iných náboženstiev.
• Je zakázané postaviť mechicu, ktorá oddeľuje ženskú a mužskú sekciu spôsobom, ktorý umožňujemužom vidieť na ženy. Je lepšie robiť to tak, ako bolo zvykom v starých dobách. Ba čo viac, akniekde už bola postavená takým spôsobom, do takejto synagógy je lepšie nevstupovať.
• Je zakázané počúvať modlitby zboru, a, samozrejme, je zakázané modliť sa so zborom, aleboodpovedať „amen“, aj keby následkom toho bol človek nútený „sedieť mlčky osamelý“.
• Je zakázané spievať v synagóge zborové piesne a vstúpiť do synagógy, kde sa takéto piesne spievajú.
• Je zakázané umiestňovať chupu (svadobný baldachýn) v synagóge. Chupa má stáť pod holým nebom.
• Je zakázané zmeniť akýkoľvek židovský zvyk alebo synagogálnu prax, pokiaľ boli prijaté našimi otcami a otcami našich otcov.
• Závery synody podpísali aj michalovský rabín a rabíni z okolia Michaloviec – stropkovský rabín, užhorodský, sobranecký a humenský rabín. Deväť záverov synody neskôr podpísalo 71 ortodoxných rabínov.

 

Martin Molnár, historik Zemplínskeho múzea v Michalovciach, kronikár mesta Michalovce