Keď ožili tóny zemplínskeho srdca FS Laborec sa vrátil domov po 40 rokoch
6. 8. 2026

Sú chvíle, keď sa čas skloní pred silou ľudských spomienok a lásky, ktorá nestarne. Presne taký okamih zažili bývalí členovia folklórneho súboru Laborec. Po dlhých rokoch sa opäť pozreli jeden druhému do očí. Bolo úplne jedno, že ich osud a životné cesty rozviali do všetkých kútov Slovenska či do vzdialených krajín sveta. Volanie rodnej hrude, zemplínskeho srdca a spoločnej mladosti bolo silnejšie ako tisícky kilometrov a neúprosný beh času. Vek, vrásky, šediny aj všetky starosti všedných dní sa rozplynuli v jedinej sekunde. Stačil jeden pohľad, jedno pevné, vrúcne objatie a sálou sa prevalila vlna dojatia. Keď sa tento úžasný kolektív opäť zišiel, na povrch okamžite vyplávala tá neuveriteľná sila ich niekdajšej partie. Boli opäť tou istou veľkou, hrdou rodinou, ktorá kedysi s láskou drala čižmy na pódiách a s pýchou v srdci reprezentovala krásu nášho folklóru.

Lojzo Štofega: Otec s prísnou rukou, no s nekonečnou láskou v srdci

Najhlbšia, najcitlivejšia a najdojemnejšia časť večera patrila mužovi, ktorý stál pri samotnom zrode tohto folklórneho zázraku. Zakladateľ a vedúci súboru Lojzo Štofega už, žiaľ, sleduje kroky svojich milovaných zverencov z folklórneho neba. Hoci jeho hlas už v sále nezaznel, jeho prítomnosť bola priam hmatateľná. Žil v každom jednom úsmeve, v každej slze a v každom tóne, ktorý večerom zaznel. On sám bol totiž skutočnou dušou a neoceniteľným, precízne brúseným diamantom celého súboru, ktorý svojím talentom a osobnosťou dodával Laborcu ten najžiarivejší lesk.

Ešte pred samotným začiatkom tohto veľkého stretnutia viedli tiché kroky organizačného tímu na cintorín. S hlbokou úctou a kyticou plnou vďaky sa sklonili nad jeho hrobom, kde mu v tichosti okrem modlitby zaspievali jeho obľúbenú pieseň A po konec Mihaľovec.

Práve tam, pri mieste jeho večného odpočinku, v tichu a pokore, sa rozhorela tá prvá, najčistejšia iskra emócií, ktorá neskôr zaplavila celú slávnostnú sálu.

Pamätníci naňho spomínali so zovretým hrdlom a iskrami v očiach. Bol to neuveriteľne autentický a čistý človek. Žiaden horenos. Napriek svojmu obrovskému talentu a úspechom zostal vždy skromný, ľudský a nohami pevne na zemi. Jeho celý pozemský život bol prepletený bezhraničnou a nefalšovanou láskou k ľuďom, k rodnému kraju a k tradíciám našich predkov. Pre Laborec doslova dýchal a horel. Dokázal byť nesmierne prísny, na tréningoch vyžadoval absolútnu, stopercentnú disciplínu a neodpustil ani jedinú chybu. Nerobil to však z hnevu, ale preto, že v každého duši videl dar a chcel z nej vytiahnuť to najkrajšie. Pod touto nekompromisnou škrupinou sa skrývala hrejivá otcovská láska. Bol pre všetkých druhým otcom. Neučil len držať rytmus a tancovať, učil žiť a držať spolu.

Možno najlepšie to vystihol jeden z jeho zverencov Jimmy, ktorý mu napísal takýto pomyselný list:

Milý náš vedúci, Lojzo,

dovoľ, aby sme sa Ti pochválili čo sa nám podarilo. Keď si pozrieš príspevky na FB v skupine stretnutie Laborec, zistíš, koľko skvelých ľudí sa stretlo na jednom mieste, aby si zaspomínali na časy strávené v Tvojom súbore. Píšeme v Tvojom, lebo si to bol Ty, kto mu vdýchol dušu. Pravú, nefalšovanú, zemplínsku, ale hlavne folklórnu dušu. Pod tvojim dohľadom, niekedy prísnym, niekedy uvoľneným, ale vždy ľudským, sme mnohí získavali prvé folklórne návyky, naučil si nás rytmus, kroky, variácie i celé tance. Ale najmä si nás naučil vložiť do tanca radosť, lásku a výraz, aby si divák užil umelecký zážitok a nie krojovanú gymnastickú zostavu. V začiatkoch sme veľmi nerozumeli Tvojim pokynom ohľadom gest, výrazom tvárí, postavení na javisku, netušili sme čo je neverbálna komunikácia medzi tanečnými partnermi a pármi na javisku, čo je interakcia s publikom. Až neskôr, keď sme folklórne dospeli, sme zistili, že každý pohyb, pohľad, i to nenápadné gesto, ktoré si nám neustále prízvukoval, prispieva k celkovému a neopakovateľnému umeleckému zážitku, ktorý niesol Tvoj rukopis. Naučil si nás mať rád ľudí okolo, ale i samých seba, žil si našimi osobnými životmi, študijnými aj pracovnými úspechmi i neúspechmi. Keď bolo potrebné, kontaktoval si aj našich blízkych, aby si žehlil naše vylomeniny. A neraz si za nás musel nastaviť aj svoj chrbát a zniesť aj nepríjemné slová kadejakých funkcionárov bez toho, aby si to prenášal na nás. Za to všetko Ti patrí naše veľké a úprimné ĎAKUJEME! Za Tvoju oddanosť, silu, energiu a lásku, ktorú si vložil do Laborca, do každého z nás, neraz aj na úkor svojej rodiny. A tak, ako doteraz máme vytesané v tvárach šibalské úsmevy u dievčat a beťárske iskry v očiach chlapcov, tak vo folklórnej časti našich sŕdc máme navždy vytesané Tvoje meno. Kým žijeme, v našich srdciach žiješ s nami. P.S. Keby ste si náhodou tam hore robili fotky v krojoch, zlož si z ruky náramkové hodinky. Tie na také obrázky nepatria...

Pán Lojzo Štofega navždy zostane pre všetkých tým najväčším ľudským aj profesijným vzorom. Všetci prítomní mu do neba poslali obrovský potlesk, ktorý sa miešal so slzami nekonečnej vďaky.

Známy hlas zo schránky

Večer priniesol aj ďalší mimoriadne silný moment, keď sa emócie dali doslova krájať. Druhá kľúčová osobnosť súboru, Juraj Libera, sa kvôli neodkladným a vážnym pracovným záležitostiam nemohol stretnutia zúčastniť osobne. Organizátorom sa však podaril magický moment, keď sa z reproduktorov  zrazu ozval ten dobre známy, pokojný a charizmatický hlas – bol to osobný príhovor Juraja Liberu, ktorý svojim bývalým zverencom zanechal prostredníctvom hlasovej schránky. Keď sálou zazneli jeho slová plné úprimnej vďaky, otcovskej hrdosti a živých spomienok na spoločné zlaté roky, v miestnosti nastalo úplné ticho.

Pán Libera s obrovským pohnutím v hlase zalovil v pamäti a vrátil sa na samotný začiatok, do roku 1986. Spomenul si, ako vtedy s Lojzom sedeli uňho doma v obývačke a s nadšením vymýšľali názov pre vtedy vznikajúci súbor. Práve tam našli meno Laborec. Názov, ktorý ich všetkých spojil nielen geografickou lokalitou, ale najmä tým, čo bolo v ich regióne najviac autentické a čisté. Juraj Libera s dojatím poznamenal, že presne taká, aká je samotná rieka Laborec – občas pokojná, no občas divoká, dravá a nespútaná – bola aj nátura ich súboru na pódiách. Vyzdvihol, že vďaka tejto spoločnej energii sa im v choreografiách podarilo s absolútnou čistotou uchovať obrovské množstvo tradičných tancov, vzácnych prvkov a pôvodných krojov.

Najemotívnejšia chvíľa však nastala, keď pán Libera s hlbokou úctou spomenul nielen na úžasného Lojzka Štofegu, ale aj mnohých ďalších členov a priateľov, ktorí už nie sú medzi nami. Pripomenul, že každý jeden z nich prinášal do súboru svoje jedinečné fluidum, ktoré dotváralo neopakovateľnú dušu Laborca. Zdôraznil, že hoci odišli do folklórneho neba, navždy zostanú v našich srdciach. Tieto slová vyvolali v sále obrovskú vlnu dojatia. Hoci bol pán Libera stovky kilometrov ďaleko, sila jeho slov prekonala každú vzdialenosť, zaplnila celú sálu a dokonale prepojila krásnu minulosť s prítomným okamihom.

Keď telo ožije spomienkou: Verbunk a karička, ktoré premohli čas

Najväčší a najkrajší zážitok celého večera sa však neodohral v slovách, ale v čistom, nespútanom pohybe. Vo chvíli, keď sálou zazneli prvé rázne, temperamentné tóny zemplínskej muziky, v telách bývalých tanečníkov sa prebudilo niečo hlboké, dravé a nezastaviteľné. Všetky reči o tom, že po štyridsiatich rokoch ich už nohy neposlúchajú, išli stranou. Vek zrazu prestal existovať.

Obrovskú zásluhu na tom mal tanečný pedagóg Dušan Plichta. Presne tak, ako to robil počas rokov aktívnej činnosti, aj teraz dokázal svojou neutíchajúcou energiou vyburcovať tanečníkov k najlepším a strhujúcim výkonom. Pod jeho vedením chlapci chytili druhý dych. Keď sa chlapi pochytili za ramená a spustili svoj ikonický chlapčenský verbunk, celá sála prestala dýchať.

Organizátori navyše pripravili vizuálny klenot: počas ich aktuálneho tanca sa v pozadí na plátne premietal archívny záznam toho istého verbunku, ktorý tí istí prítomní tanečníci tancovali pred dlhými 40 rokmi. Bolo niečo neuveriteľne fascinujúce a hlboko dojemné sledovať a porovnávať minulosť so súčasnosťou v jednom jedinom okamihu. Každý rázny tlesk o dlaň, každý tvrdý dupot do podlahy vtedy aj teraz dokazoval, že tá dravá mužská energia, hrdosť a bratstvo v nich nikdy nevyhasli. V ich očiach žiarili presne tie isté iskry ako na historických záberoch.

Ženy nezostali dlho len nečinne tlieskať na okraji. Srdce ich nepustilo. Rýchlo sa pochytili za plecia, vytvorili jedno pevné, nádherne pulzujúce koleso a sálou sa rozozvučala ich povestná zemplínska karička. Ich kroky boli zrazu ľahké, pohyby relatívne synchrónne, ale  hlavy hrdé a vzpriamené tak, ako kedysi. Keď sa karička rozkrútila do plných obrátok a dievčatá Laborca zaspievali tie svoje ostré a čisté zemplínske cifry, všetkým prítomným behali po chrbte zimomriavky. Bol to moment absolútneho, čistého dojatia – kruh karičky sa uzavrel nielen fyzicky, ale symbolicky prepojil ich mladosť s dneškom. Laborec v nich nikdy neprestal tancovať a žiť. A aj keď to určite nebolo čisté,  srdiečka búchali ten správny rytmus, aj keď pľúca už zaostávali. Ale endorfín sa vyplavil rovnako, ako pred rokmi na javisku. Aj keď sme tancovali iba sami pre seba, mnohí v mysli videli zase zaslzené oči rodičov, starých rodičov, známych i neznámych ľudí ako pred rokmi pri slávnostnej premiére celovečerného programu a ďalších iných vystúpeniach.

Noc, kedy smiech a piesne premohli čas

Po krásnom prekvapení v podobe jedného z najkrajších tancov, ktoré kedy náš Lojzko urobil a ktorý nám zatancovali naši bývalí tanečníci, ktorí sú teraz vo Svojine sa atmosféra preklopila do neviazanej, živej a absolútne neopakovateľnej oslavy života. Oficiálna choreografia išla bokom a sálu zaplavili spontánne, neformálne tanečné kreácie. Tancoval každý s každým – bez ohľadu na vek či kondíciu, poháňaní čistou radosťou z prítomného okamihu. Sálou sa nekonečne dlho niesol hlasný, úprimný smiech, ktorý striedalo nadšené prekrikovanie sa pri vyťahovaní tých najvtipnejších spomienok z dávnych zájazdov, tréningov a zákulisia pódií.

Zlatým klincom tejto neformálnej noci sa stali úžasné zemplínske piesne. Spievali sa s takou vervou a otvoreným srdcom, že melódie doslova triasli stenami. Hlasy bývalých folkloristov sa spojili do jedného mocného chóru, v ktorom zanikol akýkoľvek časový odstup. Bol to večer, kedy nikto neriešil zajtrajšok. Každý prítomný pil plnými dúškami ten zázračný koktail nostalgie, priateľstva a hrdosti, ktorý dokáže namiešať len folklórna krv.

Putá, ktoré štyri desaťročia nepreťali

Stretnutie po 40 rokoch s absolútnou istotou dokázalo, že hoci prešli štyri desaťročia, nesmierna hodnota krojov, ktoré s hrdosťou nosili, a hodnota zemplínskych tradícií v nich časom nevybledla. Naopak – za tie roky ešte viac dozrela, získala na vzácnosti a stala sa drahocenným klenotom ich životov.

Folklórny súbor Laborec nebol len nejakým obyčajným krúžkom voľného času. Bola to hlboká škola života, kováčska dielňa charakterov a najmä rodina, ktorej základy sú nezničiteľné. Keď sa v neskorých nočných hodinách toto magické podujatie blížilo ku koncu, nikomu sa nechcelo odísť späť do reality. Každý si chcel ten kúsok oživenej mladosti udržať v náručí čo najdlhšie. Tento večer všetkým prítomným pripomenul, že hoci svet okolo nás sa mení, ľudia odchádzajú a čas je neúprosný, tá krásna pesnička v ich vnútri, ktorú spoločne začali písať pred desiatkami rokov, nikdy nedospieva a jej ozvena bude v ich srdciach znieť už navždy.

S nekonečnou úctou, vďakou a spomienkou Bc. Erika Zaffová a všetci členovia súboru Laborec