Každý deň stretnúť človeka
17. 9. 2020

Do správ mi prichádzajú rôzne prosby o reťazové modlitby, podpisy pod petície, oznam o požehnávaní z lietadla. Nie, nechcem o tom písať s iróniou. Pre mňa je to jasná rétorika strachu a obáv z budúcnosti. Každá minca má dve strany. Uznávam, že aj strach je prirodzený, lebo nás vystríha pred nebezpečenstvom. Iná vec je forma chorého strachu, ktorý je spúšťačom všetkých možných i nemožných chorôb, ktoré nijako nepomôžu rozvoju osobnosti človeka. Psychózy a neurózy bývajú často príčinou toho, že z človeka sa stáva troska, pre mnohých určená na odpis a zbytočné predsudky.

Tiež nie je vždy správne pri každom človeku v jeho konkrétnej situácii vyťahovať z talónu problematiku súvisiacu s otázkou viery, náboženstva a duchovna. Môže sa totiž celkom ľahko stať, že tým niekomu budeme liezť na nervy. Aj keď vo vzťahoch, ktoré tvoríme a v ktorých žijeme, je to reálne. Dnešná doba vôbec nie je jednoduchá, ale je veľmi dôležité vedieť ju čítať a napriek jestvujúcej zložitosti vidieť veci s nadhľadom. Do každej akokoľvek zložitej situácie je možné vniesť pokoj, aj vtedy, ak sa v nej sami ocitneme. Ak už z konkrétnej situácie, v ktorej sa ocitáme, niet východiska, myslím, že aj o biologickej smrti sa dá hovoriť a pripraviť sa na ňu s pokojom. (Lebo je pokračovaním života v plnosti.)

Keby bola reálna petícia, ktorá je za zachovanie pokoja, pridala by som sa k nej. Ba vlastne nemusím, lebo mám zodpovednosť za šťastie človeka vedľa mňa. Pretože šťastie iných, je aj mojím vlastným šťastím. Sme tí, ktorí majú siať život a nie smrť do životov ľudí. Som vďačná za všetkých ľudí, ktorí v tomto mediálnom pretlaku a svete internetu vedia to, čo je skutočne umenie. Priblížiť sa človeku a prijať ho v jeho jedinečnosti a originalite presne takého, aký je. V jeho biede i veľkosti zároveň. Mám dar a milosť voňajúcej človečiny vedľa seba.

                                                    PaedDr. Ivana Mochorovská