Kalendár 2024 – Michalovce v obrazoch - október
30. 9. 2024
Ľudovít Dobózy: Karička, r. 1952, olejomaľba
Maliar a pedagóg Ľudovít Dobózy (6. marec 1920, Michalovce – 23. marec 1998, Michalovce) patrí k najvýznamnejším regionálnym výtvarníkom 20. storočia. Po štúdiu na gymnáziu v Michalovciach, ktoré ukončil v roku 1938 nastúpil na Vysokú školu technickú a Prírodovedeckú fakultu Masarykovej univerzity v Brne. Po zatvorení českých vysokých škôl v roku 1939 prestúpil do Bratislavy, kde v roku 1943 úspešne vykonal štátnu skúšku.
Po štúdiách nastúpil na pozíciu stredoškolského profesora v Trenčíne, neskôr na učiteľskú akadémiu v Michalovciach. Vyučoval aj v Spišskom Podhradí ako učiteľ Štátneho kurzu pre prípravu pracujúcich na vysoké školy technické. Z učiteľských služieb bol však z dôvodu náboženského presvedčenia prepustený. Po čase sa však k učeniu vrátil a prednášal na Vysokej pedagogickej škole v Prešove. V rokoch 1960 až 1966 pracoval v Združenej výrobe v Michalovciach. Od roku 1966 do roku 1984 pôsobil na michalovskom gymnáziu. Od tohto obdobia do roku 1997 pracoval ako učiteľ v autoškole.
Výtvarný talent Ľudovíta Dobózyho je neodškriepiteľný. Prejavovať sa začínal už v časoch štúdia na gymnáziu. Vplyv portrétistu, profesora Maximiliána Schurmanna mu pomohol stať sa zrelým umelcom. Jeho tvorbu môžeme diferencovať do piatich skupín – portrétna, figurálna, zátišia, krajinomaľba, svetská a sakrálna. Tvorba Ľudovíta Dobózyho vychádzala z úprimného vzťahu k rodnému kraju – Zemplínu. Významnú stopu zanechal v Chráme redemptoristov v Michalovciach, kde na ikonostase vytvoril komplex kompozícií a postáv.
Olejomaľba pod názvom Karička vznikala pod štetcom umelca v roku 1952. Maliar v diele vyobrazuje tradičný zemplínsky tanec – Karička. Päť párov krojovaných tanečníkov sa oddáva tancu na rozsiahlej lúke západne od najvyššieho miesta Michaloviec – Hrádku, dnes lokality známej ako tehelné pole. V pozadí, ako ochranca východoslovenskej roviny sa vypína majestátny Vihorlat.
SEPTEMBER – najstaršia známa olejomaľba Michaloviec, neznámy autor, kaštieľ a kostol, okolo 1820, olej na plátne
K podporovateľom umenia za monarchie v našom regióne patrili predovšetkým príslušníci šľachtického stavu, niektorí sa pokúšali aj o vlastnú tvorbu.
V 18. až 20. storočí vzniklo tiež niekoľko portrétov príslušníkov grófskej rodiny Sztáray z michalovskej či starianskej vetvy a ich príbuzných (rozmach portrétnej tvorby na Zemplíne bol pritom spätý s vytváraním galérií bohatších šľachtických rodov). Autorstvo veľkej väčšiny z nich je do dnešných dní neznáme. Signované sú len portréty Viliama Sztárayho (1858 – 1892), ktoré namaľoval E. Wünsch, žiak Kellera. V 30. rokoch 20. storočia maliar H. Benjamin namaľoval portréty Paulíny Sztáray, rodenej Vécsey (1871 – 1931), a jej syna Antona Sztárayho (1902 – 1979).
Predminulé 19. storočie je aj obdobím vzniku viacerých vyobrazení michalovského kaštieľa Sztárayovcov, ako aj olejomaľby, zachytávajúcej michalovský rímskokatolícky farský kostol i pri ňom stojacu časť kaštieľa (dnes sídlo Zemplínskeho múzea v Michalovciach). Túto najstaršiu známu olejomaľbu Michaloviec, ktorá vznikla okolo roku 1820, namaľoval doteraz neznámy autor. V súčasnosti sa spomínaná olejomaľba nachádza u potomka rodu Sztáray v Budapešti.
Thomas Ender: Kaštieľ Sztárayovcov, 60. roky 19. storočia, akvarel
Thomas Ender (1793 – 1875), uznávaný rakúsky krajinár a profesor krajinomaľby na viedenskej Akadémii výtvarných umení, nám po sebe zanechal vzácne michalovské akvarely.
V rokoch 1829 až 1853 pôsobil ako dvorný maliar arcikniežaťa Jána, s ktorým podnikol viacero ciest do bližších i vzdialenejších krajín. V rámci nich navštívil tiež Uhorsko, kde s obľubou maľoval známe aj menej známe miesta na brehu Dunaja. Do najvýchodnejších oblastí dnešného Slovenska sa tento významný umelec dostal prostredníctvom grófa Jána Nepomuka Waldsteina, príslušníka starobylého českého šľachtického rodu.
Ján Nepomuk sa narodil v roku 1809 vo Vinnom, kde istý čas žili jeho rodičia. Matka Terézia bola dcérou Jána Filipa Sztárayho a Barbory Migazzi. Ján Nepomuk Waldstein sa neskôr zapísal do uhorských dejín ako člen akadémie vied, amatérsky maliar a zberateľ historických diel.
Thomas Ender žil nejaký čas aj v kaštieli rodiny Mednyánszkych v Strážkach, kde bol prvým učiteľom kreslenia vtedy ešte malého Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919). A keďže Mednyánszkyovci boli aj príbuzní Sztárayovcov, Ladislav neskôr istý čas tvoril i na Zemplíne.
Vďaka dobrým vzájomným osobným kontaktom rakúsky maliar T. Ender v rozmedzí rokov 1861 – 1863 pôsobil tiež na veľkostatku Jána Nepomuka Waldsteina vo Vinnom, neďaleko Michaloviec. Nový užský župan si vtedy u umelca objednal niekoľko akvarelov s tematikou dediny Vinné a blízko stojacich zrúcanín hradu. Gróf zoznámil umelca i s príbuznými, a tak Thomas Ender namaľoval aj akvarely, zachytávajúce michalovský kaštieľ rodiny Sztárayovcov (reprodukcia jedného z nich sa nachádza v michalovskom kalendári na rok 2024). Tohto rakúskeho krajinkára počas cesty po Slovensku hostili tiež Andrássyovci vo svojom kaštieli v Parchovanoch.
Akvarely Thomasa Endera zo Slovenska sú, až na výnimky, nakreslené na papieri. Na dolný okraj svojich obrazov umelec spravidla ceruzkou napísal, čo zachytil (tieto poznámky sú v nemčine, písané švabachom či latinkou, často sa vyskytujú i skratky), na dolný alebo horný okraj tiež nezriedka uvádzal názvy dôležitejších lokalít (vzdialenejších dedín, kopcov, údolí), prípadne si zapísal meno majiteľa kaštieľa či statku. Na väčšine akvarelov však chýba jeho podpis.
Mnohé zo „slovenských“ obrazov Thomasa Endera sa pôvodne nachádzali v zbierke Jána Nepomuka Waldsteina. Neskôr, konkrétne 8. mája 1868, ich gróf daroval Maďarskej akadémii vied. Spomínaný súbor, ktorý tvorí 22 unikátnych diel vytvorených na Slovensku i v ďalších častiach vtedajšieho Uhorska, je tak dodnes uložený v knižnici akadémie, v oddelení rukopisov.
Andrej Špenik: Žatva, okolo r. 1946
Maliar Andrej Špenik sa narodil 29. mája 1915 v Petrovciach nad Laborcom. Študoval v Bratislave na Slovenskej vysokej škole technickej (terajšia Vysoká škola výtvarných umení) u profesora M. Schurmanna, A. Benku a J. Mudrocha.
Jeho štúdium neskôr pokračovalo v českých metropolách Brno a Praha. Od roku 1945 pôsobil ako profesor na Gymnáziu v Michalovciach. Podobne ako u Teodora Jozefa Moussona bola predmetom jeho maliarskeho záujmu zemplínska krajina, portrét, kde vynikli jeho výrazné pozorovacie schopnosti a talent. Je potrebné uviesť, že umelec zachytil vo svojej tvorbe predovšetkým folkloristickú krásu Zemplína vo svojej „Zemplínskej karičke“ a impresionistických akvareloch.
Pri príležitosti 30. výročia vzniku Československej republiky (1948) bola v Michalovciach zorganizovaná reprezentatívna výstava výtvarných diel 56 maliarov. Otvorením bol poctený sám maliar Andrej Špenik. Okrem spomínaného rodáka z Petroviec nad Laborcom vystavovali svoje diela i významní regionálni a nadregionálni umelci ako Ľudovít Dobózy, Mikuláš Rogovský, Štefan Makara, Ján Olejník a sochár František Patočka.
Olejomaľba Žatva od maliara Andreja Špenika vznikla v druhej polovici 40. rokov 20. storočia. Zachytáva žatvu v malebnom prostredí okolia Hrádku. V pozadí maľby sa nachádza pôvodná pohrebná kaplnka rodiny Sztáray.
Túto olejomaľbu venoval autor ako dar svojmu kolegovi Jánovi Lukáčovi. J. Lukáč pôsobil ako pedagóg na michalovskej meštianskej škole a neskôr gymnáziu. Patril medzi príslušníkov slovenskej gréckokatolíckej inteligencie, z ktorej mnohí sa do mesta prisťahovali po roku 1945. Bol priateľom básnika Gorazda Zvonickeho, kňaza Štefana Hlaváča, básnika Pavla Horova a ďalších. A bol to práve Ján Lukáč, ktorý svojím pôsobením priviedol k láske k dejinám svojho vnuka, Martina Molnára, dnešného kronikára a historika mesta Michalovce. Ten pozná obraz Žatva od Andreja Špenika od svojho útleho detstva, keď trávil čas so starým otcom. Obraz je do dnešných dní vo vlastníctve potomkov obdarovaného.
Štefan Makara: Na samote, r. 1980
Štefan Makara sa narodil 10. októbra 1925 v obci Ložín (okres Michalovce). Po ukončení meštianskej školy v Michalovciach študoval na učiteľskej akadémii (1942 – 1946). Už do tohto obdobia spadá jeho cieľavedomejší záujem o výtvarnú tvorbu, stupňujúci sa predovšetkým pod vplyvom pôsobenia Teodora J. Moussona. Amatérske výsledky v maľbe boli súbežné s Makarovými skromnými literárnymi pokusmi. Na meštianskej škole v Malčiciach vydržal do januára 1947 a po dvojročnej základnej vojenskej službe sa už za katedrou neobjavil. Prijal miesto redaktora v košickom rozhlase. V októbri 1948 prejavil smelú túžbu stať sa maliarom účasťou na michalovskej výstave zemplínskych autorov.
V rokoch 1952 – 1954 bol poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením P. Matejku a L. Čemického. V roku 1959 sa stal tajomníkom Slovenského fondu výtvarných umení a v roku 1961 redaktorom Východoslovenských novín. V auguste 1967 prešiel do televízie, kde pôsobil do januára 1982. Práca novinára - reportéra a dramaturga mu umožňovala nájsť si potrebný čas na maľovanie i na štúdium výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove.
Výsledky maliarskej tvorby Štefana Makaru, za ktorú dostal titul zaslúžilého umelca, sa na oficiálnej prehliadke východoslovenských autorov prvýkrát objavili v novembri 1954. O štyri roky neskôr bol prijatý za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Verejnosti sa postupne predstavoval ako bytostný krajinár. Autor často opúšťal ateliér a verný svojim starším zvyklostiam a záujmom maľoval aj v bezprostrednom kontakte s prírodou. Tu treba konštatovať skutočnosť, že sa v roku 1968 začal venovať monumentálno-dekoratívnej tvorbe. Doposiaľ realizoval diela v spojení s architektúrou na Štrbskom Plese, v Moldave nad Bodvou, Poprade, Košiciach, Revúcej, Rožňave, Turnianskom Podhradí a Trebišove. Od polovice sedemdesiatych rokov Štefan Makara vychádzal pri maľovaní zo skutočnosti sprostredkovanej zrakom. Rozširoval kolekciu svojich diel z ciest po zahraničí, ale samozrejme v oveľa podstatnejšej miere sa venoval zobrazovaniu rodného kraja. Možno povedať, že Zemplín sa pre neho stal východiskom i cieľom umeleckého snaženia. Umelcov stupňujúci sa záujem o roviny Zemplína dokladali nejedným obrazom aj samostatné výstavy, ktorými sa doteraz predstavil v Michalovciach (1962, 1975, 1984, 1990), Košiciach (1975, 1982, 1983), Prešove (1983), Bratislave (1988) a Trebišove (1989).
Z uvedeného vyplýva, že Štefan Makara pomerne dlho intenzívne prispieval k rozvoju kultúrneho života na východnom Slovensku. Na stránkach novín venoval pozornosť súčasnému výtvarnému umeniu, činnosti galérií, divadiel, literárnym snahám, otázkam pamiatkovej starostlivosti i významným tvorivým osobnostiam minulosti interesovali ho výsledky výskumu archeológov, národopisný svojráz aj prírodné zvláštnosti rodného kraja. Podobne orientoval svoje pôsobenie v televízií. Z viacerých filmov, nakrútených na podklade jeho scenárov, boli najúspešnejšie dokumenty Korytári, Stvorené z hliny, Kamenná krása, Kaštiele plné snov a Maliar Július Nemčík. Pri realizácií ďalších filmov z výtvarnej oblasti (Ladislav Medňanský, Kto bol Tivadar Csontváry, Tu žil Majster Pavol a i.) robil scenáristu i režiséra.
Olejomaľba Na samote pochádza z roku 1980. Nevieme presne identifikovať, ktorú samotu v okolí Michaloviec autor zvečnil na svojom obraze. Z michalovských samôt boli v minulosti známe napríklad Gáborka, Kameňolom, Hrádok, Meďov, Mýto, Rubanec, Szerelmeš (dvor), Sztáryovský mlyn, Teheľňa, Žabjany (dvor).
Martin Molnár, Martin Urban, Zemplínske múzeum
Ľudmila Lakomá – Krausová: Z Michaloviec, r. 1998
Na mesiac máj sa v kalendári nachádza olejomaľba Ľudmily Lakomej – Krausovej (narodená 1940), rodáčky z Veľkých Zalužíc, bývajúcej v Michalovciach.
Olejomaľba pod názvom Z Michaloviec vznikla v roku 1998. Zobrazuje dve susedné historické budovy na hlavnej ulici. Prvá, pôvodne banková, budova bola postavená v roku 1911 (dnes známa ako budova osvetového strediska) a druhá budova, pôvodného Feldmanovho obchodného domu, je dnes známa ako budova pod kupolou. Na obraze sú zachytení aj ľudia znázorňujúci ruch v „srdci Zemplína“.
Ľudmila Lakomá – Krausová pochádza z učiteľskej rodiny. Vysokoškolské vzdelanie získala na výtvarnom odbore Pedagogického inštitútu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. V roku 1982 si vzdelanie rozšírila doktorátom z výtvarnej pedagogiky. Verejnosti sa prvý raz predstavila s nadšencami z výtvarného krúžku v Michalovciach v roku 1965. V roku 1981 prijali Lakomú Krausovú do evidencie pri Slovenskom fonde výtvarných umení v Bratislave. Následne sa stala členkou Slovenskej výtvarnej únie. Dodnes svoje dielo prezentovala na viac ako 260 autorských a spoluautorských výstavách doma i v zahraničí. Medzi milovníkmi umenia vošla do povedomia ako maliarka rodného Zemplína.
Ľudmila Lakomá – Krausová rozšírila rady výtvarníkov, ktorí vyhľadávali inšpiračné podnety najmä v blízkom okolí. Popri krajinkárstve a maľovaniu kvetinových zátiší sa dlhé roky venovala rozsiahlej téme Dedičstvo otcov. Počas svojich tvorivých rokov upriamila pozornosť i na židovskú tematiku. Na plátne zachytila i dnes už neexistujúcu michalovskú synagógu, maľovala však i synagógy v Prešove, Bardejove a Košiciach.
F.K., Michalovce, 1942, olej na plátne
Na mesiac apríl sa v kalendári nachádza zaujímavá olejomaľba, ktorej tajomstvá nie sú celkom presne rozlúštené.
Olejomaľba z roku 1942 sa nachádza v priestoroch michalovskej radnice a je signovaná písmenami KF. Na obraze je stvárnený pôvodný areál dvojgátrovej parnej píly, ktorú začiatkom 30. rokov 20. storočia, na pozemkoch prenajatých od grófa Alexandra Sztárayho, postavil Vyšnorybnický lesný závod. Areál stál v blízkosti michalovskej železnice a michalovského parného mlyna. Na prísun potrebnej suroviny, dreva z pohoria Vihorlat, poslúžila píle už prepojená úzkokoľajná železnička Michalovce – Remetské Hámre – Morské oko, ktorá podľa dobových novín bola v celkovej dĺžke vyše 40 kilometrov. Samozrejme, k parnej píle postavili novú odbočku. Prácu na píle našlo niekoľko desiatok robotníkov a ďalších 180 lesných robotníkov na mieste ťažby drevnej hmoty. Jej majoritným vlastníkom bol Alexander Ickovič.
Autor tejto olejomaľby obraz signoval písmenami KF. Podľa indícií autorom obrazu bol František Kupka, súkromný žiak Teodora Jozefa Moussona a známy dopisovateľ rozličných novín. František Kupka sa do histórie Michaloviec zapísal ako autor prvého známeho bedekeru o Michalovciach, ktorý vyšiel pod názvom Michalovce 1918 – 1938 (používa sa aj názov Navštívte Michalovce, metropolu Zemplína). Ako jeden z mála Čechov získal v roku 1940 slovenské občianstvo a vo svojej práci pokračoval v propagovaní histórie a pamiatok Michaloviec. Angažoval sa v Klube slovenských turistov a lyžiarov. Bol zvolený aj za tajomníka miestneho zboru Slovakotouru. Michalovského Františka Kupku spája s významným českým maliarom a grafikom Františkom Kupkom (1871 – 1957) len zhoda mena a priezviska.
Jozef Saloň: Klobučnícka ulica, rok 1978
Na mesiac marec bola v kalendári zaradená olejomaľba Jozefa Saloňa.
Jozef Saloň (1928, Humenné – 2005, Michalovce) bol maliar, pedagóg, reštaurátor, organizátor výstav výtvarného umenia a v neposlednom rade autor mnohých stálych expozícií v Zemplínskom múzeu v Michalovciach. Bol jedným z najvýznamnejších regionálnych maliarov, ktorý svojou dlhoročnou aktívnou kultúrno-spoločenskou činnosťou obohacoval život Michaloviec a okolia.
Olejomaľba Klobučnícka ulica vznikla v roku 1978, teda v čase, keď mesto Michalovce už prešlo rozsiahlou prestavbou a jeho urbanizmus bol už výrazne zmenený. Autor na obraze zachytil hornú časť pomerne krátkej bývalej Klobučníckej ulice, ktorá začínala pri bývalom Kine Capitol (Mier), postavenom v rokoch 1927 – 1928, smerom až k Laborcu. Na tejto ulici v prvej polovici 30. rokov 20. storočia stálo len 15 domov. Svoje objekty tu mala židovská náboženská obec Michalovce a mesto Michalovce. Klobučnícka ulica smerovala k bývalému Námestiu Pitsburskej dohody (predtým Tyršovo), ktorému dominovalo spomínané kino. K námestiu smerovali aj uličky Horná a Kúpeľná. V minulosti v týchto miestach nízke domčeky vytvárali priliehavú kulisu pre tradičné trhy pozdišovskej keramiky. V roku 1944 ich pripomínal iba zeleninový a hydinový trh zriadený mestom na Klobučníckej ulici v roku 1932. Medzi týmito uličkami, prízemnou ale rozľahlou budovou očistných židovských kúpeľov, pekárňou, malým liehovarom a smetiskom sa nachádzal ešte rad malých domčekov, dávajúcich celej štvrti domkársky ráz.
V súčasnosti po Klobučníckej ulici niet takmer žiadnej stopy. Zašlú slávu pripomína už len objekt bývalého kina, kde sa ulička v minulosti začínala.
J. Saloň v rokoch 1949 až 1953 študoval výtvarnú výchovu a dejepis na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave u známych pedagógov a výtvarníkov – Gustáva Malého, Eugena Lehotského, Eugena Nevana, Bedřicha Hoffstädtera a iných. Od roku 1953 vyučoval kreslenie na Pedagogickej škole v Michalovciach. V rokoch 1959 až 1962 pracoval externe v Zemplínskom múzeu v Michalovciach, od roku 1962 bol v trvalom pracovnom pomere až do odchodu do dôchodku v roku 1992. Okrem reštaurátorskej práce sa v múzeu podieľal na vzniku a výtvarnom riešení expozícií a výstavných priestorov. Organizoval výstavy a výtvarný život mesta, tvoril grafické návrhy, plagáty a knižné obaly. V roku 1966 zriadil výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia v Michalovciach.
Popri krajinárskom prejave, kde ho zaujala svojrázna členitá zemplínska krajina podávaná s veľkou presvedčivosťou, v jeho výtvarnej aktivite zaujímala významné miesto i portrétna tvorba. Charakter portrétov dopĺňala pevná konštrukcia tvarov, podporovaná smelou farebnosťou. Súčasťou výtvarnej produkcie Jozefa Saloňa boli aj rozmerné kompozície nadväzujúce na tvorbu Imra Weinera – Kráľa a Záboja Bohuslava Kuľhavého. Počas svojho aktívneho maliarskeho života sa venoval aj úžitkovo-dekoratívnemu výtvarníctvu. Krátke obdobie experimentácie v tomto odbore bolo vystriedané plnohodnotnou prácou s kovom (tepaný hliník, mosadz, meď).
Prvýkrát Jozef Saloň samostatne vystavoval v roku 1973 na silvestrovskej výstave v Zemplínskom múzeu v Michalovciach. V ďalších rokoch predstavil svoje diela nielen na tradičných silvestrovských vernisážach v Zemplínskom múzeu, ale aj na výstavách v Trenčíne, Trnave, vo Vranove nad Topľou, v Humennom a v Trebišove.
M. Molnár, M. Urban
Teodor Jozef Mousson: Krčma Ackermann, r. 1928
Mesiace január a február sú v kalendári venované olejomaľbám „maliara zemplínskeho slnka a ľudu“ Teodora Jozefa Moussona (1887 – 1946). Umelec v rokoch 1911 – 1944 spojil svoj život s Michalovcami.
Keď bol koncom roka 1927 v susedstve michalovského gréckokatolíckeho farského chrámu dokončený Roľnícky dom, v podkrovnej miestnosti zriadili umelcovi ateliér s vrchným osvetlením. V tom istom roku umelec poskytol rozhovor pre noviny Slovenský východ, okrem iného tam spomenul: „Vidieť trh alebo odpust v Michalovciach či Sečovciach je niečo, čo sa nedá opísať – iba maľovať. Som 16 rokov tuná. Bol som v tom čase dvakrát v Taliansku, ale graciózny pohyb takej Sečovčanky ani rodená Parížanka by nevedela napodobniť.“
Na olejomaľbe z roku 1928 pod názvom Krčma Ackermann zachytil časť vtedajšej Dolnej ulice (dnešná ulica Jána Hollého). Majster Mousson namaľoval bohatú zástavbu na tejto ulici, po ktorej v súčasnosti veľa neostalo. Čo je zaujímavé novopostavený objekt Roľníckeho domu, kde mal ateliér na svoj obraz nenamaľoval (existuje predpoklad, že náčrt svojej práce vytvoril ešte pred výstavbou budovy).
Práve Roľníckym domom a gréckokatolíckym farských kostolom v minulosti začínala Dolná ulica. Na jej protiľahlej strane, približne v úrovni dnešného parkoviska hotela Družba, stála jednoposchodová budova hostinca. Hostinec patril Filipovi Ackermannovi a tak budova do povedomia ľudí vstúpila pod názvom Ackermannov hostinec. Pre zaujímavosť na poschodí tohto hostinca mala svoju ambulanciu lekárka a na tento objekt sa zo svojho ateliéru T. J. Mousson mohol niekoľko rokov pozerať takmer každý deň.
Január
Teodor Jozef Mousson: Zima v Michalovciach
Na mesiac január bola zaradená olejomaľba maliara zemplínskeho slnka a ľudu, Teodora Jozefa Moussona, pod názvom Zima v Michalovciach, ktorá vznikla okolo roku 1930. Umelec zachytil jednu z typických michalovských ulíc, ktorú však nevieme zatiaľ bližšie lokalizovať. V tom čase umelec s rodinou býval v podnájme na vtedajšiu Užhorodskej ulici (dnes Hollého ulica) a je možné, že zachytil zimnú atmosféru práve tejto časti mestečka.
O autorovi
Teodor Jozef Mousson (1887 – 1946) spojil na 33 rokov svoju životnú púť s Michalovcami. Po smrti získal prívlastok „maliar zemplínskeho slnka a ľudu“.
Narodil sa v roku 1887 v maďarskej dedinke Hőgyész pri Pécsi. V rodine sa tradovalo, že ich predkovia prišli v 17. storočí z Francúzska. Sen o umeleckej dráhe sa mladému Teodorovi Jozefovi splnil v roku 1906, keď začal študovať v Budapešti. V roku 1910 sa Teodor Jozef prvýkrát oženil, jeho manželka Irena Grundová pochádzala z chorvátskeho Záhrebu. Mladomanželia sa najprv usadili neďaleko Moussonovho rodiska. Zakrátko však Teodor Jozef dostal ponuku na miesto učiteľa kreslenia michalovskej meštianskej školy. So školstvom sa definitívne rozlúčil v roku 1919. Stal sa slobodným umelcom a kreslil na objednávku.
Viaceré tragické rodinné udalosti sa snažil kompenzovať tvorbou, v ktorej hľadal vnútornú silu. Keď v roku 1927 poskytol rozhovor pre noviny Slovenský východ, okrem iného tam spomenul: „Vidieť trh alebo odpust v Michalovciach či Sečovciach je niečo, čo sa nedá opísať – iba maľovať. Som 16 rokov tuná. Bol som v tom čase dvakrát v Taliansku, ale graciózny pohyb takej Sečovčanky ani rodená Parížanka by nevedela napodobniť.“
Zaujímavý bol tiež názor umelca na ženskú krásu: „Krásne je to, čo je zdravé a čo je zdravé, nie je príliš chudé.“ Moussonovi sa páčili ženy plnoštíhle, kypiace zdravím, a práve takéto typy rád zachytával na svojich obrazoch.
Keď bol koncom roka 1927 v susedstve michalovského gréckokatolíckeho farského chrámu dokončený Roľnícky dom, v podkrovnej miestnosti zriadili umelcovi ateliér s vrchným osvetlením.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia jeho rodina bývala vo vile na Hrádku (dnes budova hvezdárne), ktorú im prenajal gróf Alexander Sztáray (majiteľ michalovského barokovo-klasicistického kaštieľa). Na odľahlom, romantickom mieste, obklopený nádhernou prírodou, sa umelec cítil šťastný. Z našetrených peňazí si dal k vile pristavať ateliér, v ktorom postupne trávil viac a viac času. Často tiež vyrážal na motorke do okolitých dedín za inšpiráciou.
V dotazníku z roku 1933 Mousson uviedol, že „na východnom Slovensku v Michalovciach pestrými barvami maľuje prostonárodný východoslovenský kroj“. O dva roky neskôr do dotazníka napísal, že sa zaoberá najmä scénami zo života zemplínskeho roľníckeho ľudu a považuje sa za „genristu“.
Začiatkom 40. rokov 20. storočia sa umelcovi dostalo uznania, o čom svedčia i oslavné články v súdobých novinách. Redaktori ho dokonca nazvali „východoslovenským Úprkom“.
Keď sa v roku 1944 priblížil front, Mousson opustil (v rámci evakuácie) Michalovce a odišiel za svojím synom Viliamom do Trenčína, kde o dva roky neskôr zomrel a tam je tiež pochovaný. Jeho želanie spočinúť na Hrádku v Michalovciach splnené nebolo.
Teodor Jozef Mousson – tento známy umelec, vystavujúci nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí – sa tak svojím životom, no najmä dielom nezmazateľne zapísal do histórie Michaloviec i celého Zemplína.
V Zemplínskom múzeu v Michalovciach, v rámci umelecko-historickej expozície, je vystavených niekoľko desiatok jeho diel.
Martin Molnár, Martin Urban
