Umelci a výtvarníci

Marica Bálintová

Marica Bálintová

herečka (25. 3. 1930 Michalovce – 27.02.2014)

Po gymnaziálnych štúdiách v Michalovciach sa stala členkou Dedinského divadla (1949 – 52), od r. 1952 DSNP v Martine. Už vo svojich hereckých začiatkoch zaujala sviežim dievčenským zjavom, hereckou pružnosťou, zmyslom pre lyrizmus postavy a zdravou komediálnosťou, napr. Anica (Za frontom, 1949), Mila (Buky podpolianske, 1950), Beta (Statky – zmätky, 1950), Cica (Najdúch, 1953), Katka (Jánošík 1953, 58, 60), Vierka (Jožko Púčik a jeho kariéra, 1955).

Jej doménou zostala komédia, v ktorej vytvorila celú škálu typov, od Sabínky (Štyri svadby na jednom pohrebe, 1967) po veľkopanskú Didinu Maznovú (Fašiangová noc, 1971). Často hráva v inscenáciách pre deti: Princezná (Ježova koža, 1964), Pestúnka (Kresadlo, 1975), Kňažná (Dobrodružstvá lúpežníka Rumcajsa, 1975) a i.

Eduard Bindas

Eduard Bindas

herec (3.1.1926 Strážske – 28.10.2012)

V r. 1947 – 49 študoval herectvo na Štát. konzervatóriu v Bratislave. Ako herec začínal v r. 1949 v Dedinskom divadle, v r. 1950 – 55 pôsobil v Štát. divadle v Košiciach, 1955 – 56 v Divadle P. Jilemnického v Žiline, 1956 – 57 v Armádnom divadle v Martine, od r. 1957 bol členom činohry Novej scény v Bratislave.

Nadviazal na tradície psychologicko – realistického herectva, ktoré sa rozvinulo v Borodáčových košických inscenáciách, kde vytvoril sýte a výrazné portréty v postavách Ďura Lauka (Statky – zmätky, 1950), Tuzenbacha (Tri sestry, 1952) a Chlestakova (Revízor, 1952). Vytvoril vitálne, sebavedomé postavy: Anton (Vojnarka, 1949), Karol Grandet (Eugénia Grandetová, 1955), Platon Ivanovič Krečet (Chirurg Platon Krečet, 1955), Artuš (Hájnikova žena, 1955), Geľo Sebechlebský (Geľo Sebechlebský, 1956) a i. Na javisku NS jeho charakterové herectvo smerovalo k plastickému až tragikomickému prejavu: Nikolaj Karejev (Zlatý koč, 1975), Dorn (Čajka, 1976), Duncan (Macbeth, 1979), Generál Burgoyne (Pekelník, 1982). Vystupoval najviac vo veseloherných a žánrových úlohách. Z divadelných úloh medzi najvýraznejšie patrí Barón v hre J. Stehlíka Sedliacka láska (1957) a obchodník Permander v trojdielnom telev. seriáli Budenbrookovci podľa románu T. Manna (1974).

Patril k najfrekventovanejším filmovým a televíznym hercom. Obe médiá využívali predovšetkým komediálnu stránku jeho herectva, ale vytvoril aj postavy vojakov, nemeckých dôstojníkov, žandárov a početné figúrky i typy vo filmoch V hodine dvanástej (1958), Kapitán Dabač (1958), Jánošík (1962), Červené víno (1972), Poéma o svedomí (1978), Sám vojak v poli (1964), Prípad jasnovidca Hanussena (1969) a vo viacerých televíznych inscenáciách.

Štefan Bubán

Štefan Bubán

maliar (29. júla 1932 v Pavlovciach nad Uhom )

Gymnázium v Michalovciach navštevoval v rokoch 1945-1953. Po maturite študoval na výtvarnom odbore Vyššej pedagogickej školy v Prešove a neskôr na PF UK v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1964. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, od roku 1995 je členom Umeleckej besedy slovenskej. V roku 2002 ho prijali za člena výtvarnej skupiny „Giussepe de Nittis“ v Taliansku a od roku 2004 je členom prestížnej francúzskej Societe d' Artes v Paríži.

Podľa profesora Alfreda Pasolina, kritika a historika umenia z Talianska, „maľba Š. Bubána – dediča historického dvadsiateho storočia – predstavujúceho umenie svetla, počnúc národnými rozmermi prerastá do výraznej európskej dimenzie. Jeho jedinečná a grandiózna osobnosť- bez toho, že by sme chceli skĺznuť do jednotvárnej rétoriky – z prísne objektívneho pohľadu prerastá samu seba tak, že sa stáva svedkom existenčnej filozofie.“

Tvorivú cestu umelca tvorí množstvo samostatných i kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí (Európa, Ázia, Amerika, Afrika). Z viacerých významných ocenení uvedieme Zlatú plaketu na VII. medzinárodnom festivale súčasnej maľby v San Reme (1999), 1. cenu ex-aequo na V. medzinárodnej výstave v sakrálnej tvorbe v Barlette (2002), kde o rok neskôr získal cenu európskej komisie pre kultúru. Zúčastnil sa svetovej výstavy v Paríži „Jesenný parížsky salón 2004“ a na Medzinárodnom salóne v Cannes získal striebornú medailu spomedzi 197 umelcov z 30 krajín celého sveta. Získal cenu primátora mesta Trebišov a cenu predsedu Košického samosprávneho kraja. Štefan Bubán patrí k najúspešnejším vystavovateľom súčasnej slovenskej maľby na medzinárodnej scéne.

Ľudovít Dobozy

Ľudovít Dobozy

maliar a pedagóg (6.marca 1920 v Michalovciach - 23.marca 1998 v Michalovciach)

Maturoval na gymnáziu v Michalovciach v roku 1938. Študoval na Vysokej škole technickej a Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Po zatvorení českých vysokých škôl v roku 1939 prešiel do Bratislavy, kde štúdium v roku 1943 ukončil. Ako stredoškolský profesor pôsobil na gymnáziu v Trenčíne a na učiteľskej akadémii v Michalovciach. Vyučoval aj v Spišskom Podhradí ako učiteľ Štátneho kurzu pre prípravu pracujúcich na vysoké školy technické. Kvôli náboženskému presvedčeniu bol prepustený z učiteľských služieb. Neskôr prednášal na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. V rokoch 1960-1966 pracoval v Združenej výrobe v Michalovciach. Od roku 1966 do roku 1984 vyučoval na Gymnáziu Pavla Horova. Do mája 1997 pôsobil ako učiteľ v autoškole. Výtvarný talent Ľudovíta Dobozyho sa prejavil už na gymnáziu. Pod vplyvom portrétistu profesora Maximiliána Schurmanna sa stáva zrelým umelcom. Jeho tvorbu možno rozčleniť do piatich skupín: portrétna, s figurálna, zátišia, krajinomaľba, svetská a sakrálna. Vytvoril komplex kompozícií a postáv na ikonostase v Chráme redemptoristov v Michalovciach. Jeho osobnosť charakterizovala viera, čestnosť, pracovitosť a neskrývaná láska k rodnému Zemplínu.

Cyril Ducko

Cyril Ducko

herec (5. 7. 1926 Nacina Ves – 12.6.2007 Prešov)

Absolvent michalovského gymnázia. Od r. 1949 člen činohry DJZ v Prešove. Pred príchodom do rofesionálneho divadla sa od r. 1944 intenzívne venoval ochotníckej činnosti v Michalovciach. Hrával v Dramatickom krúžku Metod, v Úsvite a po jeho sprofesionalizovaní v Zempl. ľudovom divadle, kde krátko vykonával aj funkciu umeleckého vedúceho.

V prešovskom divadle sa spočiatku objavoval v postavách dôstojníkov: W. Seauringt, poručík letectva (Drahá Marta, 1949), poručík Charles Brett (Hlboké korene, 1950) a i. Ďalší okruh tvorili postavy s prevažujúcimi kladnými črtami: Jano (Kozie mlieko, 1949), Dr. James Thomson (Svet nemá čakáreň, 1950), A. S. Makarenko (Začíname žiť, 1951) a i. V svetovej klasike sa predstavil v charakterovo kontrastných postavách Cléanta (Tartuffe, 1950) a i.

V druhej tvorivej etape sa jeho realistický prejav obohacuje o zmysel pre individuálnu psychológiu a spoločenskú typizáciu: Jelenfy (Inkognito, 1953), Mrňúz (Najdúch, 1954), Wurm (Úklady a láska, 1955), Gróf Almaviva (Figarova svadba, 1956), Ondrej Palčík (Statky – zmätky, 1957), Doktor Caius (Veselé panie z Windsoru, 1957), Paľo (Polnočná omša, 1959). Zmysel pre jemný lyrizmus dokumentoval v kreácii Tiberga (Manon Lescaut, 1958).

Zvlášť podnetným a tvorivým obdobím boli preň 60. a 70. roky. Vytvoril jemný slovanský typ: Lopachin (Višňový sad, 1960), ale aj typ vladárskych pováh: Karol Moor (Zbojníci, 1971). Komediálne postavy hrával zriedkavo. Charakterizoval ich prevahou vonkajšieho prejavu: Sudca (Revízor, 1968). Zaujal najmä kreáciou Dona Juana (Don Juan, 1962). Duckova tvorba smerovala k zobrazeniu rozmanitých portrétov slovenského človeka: Hučko (Dva dni v Chujave, 1976), Doktor Rubánus (Geľo Sebechlebský, 1982), Pyskuliak (Čaj u pána senátora, 1980). Uvedené divadelné roly boli príkladom charakterovej komiky.