František Fuga

kňaz, redaktor, národovec (9. 6. 1923 Vinné – 9. 11. 1987 Hamilton)

Po maturite na michalovskom gymnáziu (2. 5. 1944) vstupuje do Bohoslov. seminára v Bratislave. Nasledujúci rok (1945) ho vysielajú na teologické a filozofické štúdiá do Ríma. Po vysvätení na kňaza (1950) dopĺňa si štúdium na Lateránskej univerzite, ktorú ukončuje r.1952. Krátko bol kaplánom v Sedicu a v Padove. Už počas teologických štúdií pod vplyvom prof. M. Lacku sa orientoval na byzantské obrady. V r. 1954 nastupuje ako správca farnosti v Hamiltone v Kanade. V krátkom čase tu vybudoval Kostol Panny Márie Klokočovskej.

Jeho zásluhou sa z Hamiltonu stalo významné stredisko Slovákov byzantského obradu a centrum náboženských a kultúrno – spoločenských podujatí Slovákov USA a Kanady. Ako generálny vikár gréckokatolíckeho biskupstva v Kanade mal veľkú zásluhu na výstavbe kultúrnych a náboženských inštitúcií a národných spolkov. Založil sloven. vydavateľstvo, v ktorom sám tlačil a vydával exilovú literatúru. Vlastným nákladom vydal 24 kníh a brožúr (modlitebné knihy, kalendáre, ...). Veľkej obľube sa tešila trojzväzková Slovenská otčina ako prameň národného povedomia, či Po stopách sv. Františka z Assisi a i.

Významná je aj jeho publicistická činnosť. V kanadských a amerických periodikách (Kanadský Slovák, Jednota, Slovák v Amerike, Most a i.) publikoval stovky článkov, úvah a štúdií. Bol spoluzakladateľom časopisu Mária a v r. 1955 – 68 jeho šéfredaktorom. Značnú časť svojich meditácií predniesol v kanadskom rozhlase. F. Fuga významnou mierou prispel k založeniu zahraničnej Matice slovenskej (1959) so sídlom v argentínskom pútnickom meste Lujana. Volal po zjednotení všetkých Slovákov. V r. 1971 sa stal v poradí tretím jej predsedom. Mons. František Fuga vynaložil veľa úsilia, aby Slováci vystupovali pod vlastným menom a aby sa pred kanadskou verejnosťou odlišovali od Čechov, Slovincov, Poliakov a iných národností. Podal aj návrh na samostatnú slovenskú zástavu, ktorý sa v menšej obmene realizoval.

Štefan Hlaváč

pedagóg, kňaz, duchovný vodca mládeže (3. 12. 1903 Budapešť – 11. 2. 1983 Hermanovce)

Žil v ťažkých sociálnych pomeroch. Do Michaloviec prišiel 2. septembra 1929. Stal sa riadnym profesorom Čs. štátneho reálneho gymnázia v Michalovciach. V tom čase bol jediným Slovákom v prof. zbore. Vyučoval náboženstvo, ale aj latinčinu, dejepis, filozofiu a umeleckú výchovu.

Pomáhal chudobným študentom, staral sa o ich stravovanie, ošatenie a bývanie. Na gymnáziu založil a spravoval bibliothecu pauperum (knižnicu školských učebníc pre chudobných), v meste viedol sociálne ustanovizne (tajomník Spolku ligy proti TBC, okresná starostlivosť o mládež, Červený kríž, ...), aby získal prostriedky na zakúpenie učebníc pre chudobných. V r. 1933 založil katolícky skauting, organizoval letné tábory skautov, zúčastňoval sa s nimi na medzinárodných zjazdoch.

Profesor Hlaváč bol zároveň duchovným správcom nemocnice. Zaopatroval chorých, mával denne bohoslužby, navštevoval a povzbudzoval chorých študentov. Zaslúžil sa o to, že v Michalovciach bol postavený Saleziánsky ústav (1941). Bol tolerantný, pestoval ekumenizmus, za Slovenského štátu zachránil mnohých Židov. Sám sa nevyhol perzekúcii. 29. júla 1950 ho pozbavili profesúry a v januári nasledujúceho roku aj dušpastierskej práce v michalovskej nemocnici. Nasledovalo dvojročné väzenie v Prešove, Košiciach, Ilave, Ruzyni a uhoľné bane v Podkrkonoší. V septembri 1954 ho prepustili z väzenia, do decembra 1957 žil v Kubrej bez pastorácie. Tu napísal svoju skvelú autobiografickú črtu Po priamych cestách.

Od decembra 1957 ešte 25 rokov pôsobil v pastorácii ako farár v zapadnutej dedinke Hermanovce pri Prešove, po celý čas ostro sledovaný orgánmi štátnej bezpečnosti. Jeho bývalí študenti v r. 1993, t. j. 10 rokov po jeho smrti založili spolok Rodina profesora Hlaváča.

Ján Murín

pedagóg, organizátor duchovného života (12. 1. 1913 Sečovce – 17. 11. 1990 Bratislava)

Narodil sa ako ôsme, predposledné dieťa v rodine remeselníka. Gymnázium začal v Košiciach, potom prestúpil do Michaloviec, kde aj v r. 1933 zmaturoval. Dva roky pobudol na ľudovej škole ako učiteľ. Sníval o kňazskom povolaní. Nastúpil preto na teológiu do Užhorodu. Odtiaľ ho vyslali ako výborného študenta na Cyrilometodskú bohosloveckú fak. do Olomouca. Za kňaza bol vysvätený 21. novembra 1939. Od 1. decembra 1939 do 9. mája 1950 pôsobil ako profesor gréckokatolíckeho náboženstva na michalovskom gymnáziu.

Pretože odmietol zradiť svoju vieru a svoje presvedčenie, v priebehu tzv. akcie P bol 9. mája 1950 bez akéhokoľvek odôvodnenia zaistený a zatknutý komunistami, vytrhnutý priamo z vyučovacieho procesu, zastavili mu služobný plat. Zaradili ho do tábora nútených prác v Ilave na 24 mesiacov. Nakoniec bol nasadený do českého pohraničia na Štátny majetok v Rychnove nad Nisou ako pastier jalovíc. Tri roky pracoval aj v uhoľných baniach, v pozemných stavbách, neskôr ako strojný zámočník, neskôr v antikvariáte a nakoniec ako knihovník v Univerzitnej knižnici. Od 16. apríla 1968 pracoval v akčnom výbore obnovenej Gr. kat. cirkvi v Košiciach a od 1. októbra 1968 ako tajomník biskupstva. V čase normalizácie sa stal zase nepohodlným, odobrali mu štátny súhlas a od r. 1970 žil v Bratislave. Zomrel 17. novembra 1990. Spolu s JUDr. J. Pichonským zakladá 4. mája 1941 kultúrno – náboženský spolok Jednota sv. Cyrila a Metoda, ktorej bol správcom. Jednota vydávala spolkový orgán Cyril a Metod, kalendáre, mala svoju tlačiareň, tlačila modlitebné knižky, organizovala cyrilometodské slávnosti. J. Murín bol dušou spolku.

Jozef Tomko

kultúrny historik, cirkevný hodnostár (11. 3. 1924 Udavské)

Základnú školu vychodil v rodisku, pokračoval v štúdiu na michalovskom gymnáziu, kde r. 1943 zmaturoval. V r. 1943 – 45 študoval na Teolog. fak. Sloven. univerzity v Bratislave, od 1945 pokračoval v štúdiu v Ríme, kde bol 12. marca 1949 vysvätený za kňaza. Pokračoval v štúdiu teológie a cirkevného práva na Lateránskej a Gregoriánskej univerzite v Ríme. V rokoch 1950 – 1966 prednášal na Pápežskom kolégiu Nepomucénum, súčasne 1955 – 56 na Medzinárodnej univerzite sociálnych vied, 1971 – 78 na Gregoriánskej univerzite, od 1974 na Cirkevnej akadémii, 1975 – 76 na Lateránskej univerzite.

J. Tomko je vysokým cirkevným hodnostárom vo Vatikáne. Budoval Sloven. ústav sv. Cyrila a Metoda, od r. 1966 vedúci doktrinárskeho odd. Kongregácie pre učenie viery a mravov, 1977 tajomník prvej Biskupskej synody pre miešané manželstvá, od 1970 pápežský prelát, od 1979 tajomník celocirkevnej synody a biskup, od 1985 kardinál a už o mesiac menovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Osobnosť kardinála Tomku sa radí k významným Slovákom, ktorí udržiavali rozvoj našej duchovnosti. On popri svojom hlavnom poslaní šíriť kresťanskú blahozvesť do celého sveta, vždy spontánne, z vnútorného presvedčenia a celkom prirodzeným spôsobom reprezentoval aj rodné Slovensko. Najvýznamnejšie diela vydané Sloven. ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme: Svetlo národov (1972), Blaženstvá (1973), Kresťan a svet (1974), Kristus včera a dnes (1976), Základné črty Cirkvi (1976), Význam sv. Cyrila a Metoda v slovenskom katolicizme a slovenských dejinách (1984). Spolok sv. Vojtecha v Trnave vydal: Na misijných cestách (1991) a Odkaz slovenskému národu a spoločenstvu (1991). Ďalšie knihy vyšli v cudzích jazykoch.

Metod Dominik Trčka

mučeník pre Krista (6. 7. 1886 Frýdlant - 23.3. 1959 Ilava)

Metod Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí v Českej republike. Dňa 25. augusta 1904 zložil rehoľné sľuby v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývanej redemptoristi, kde po skončení filozoficko-teologických štúdií dňa 17. júla 1910 prijal kňazské svätenia. Hoci bol pôvodom rímskokatolík, jeho veľkou túžbou bolo pracovať medzi kresťanmi východného obradu, čo sa mu aj splnilo, keď v roku 1919 pôsobil v komunite redemptoristov pri Ľvove a potom zakladal nový kláštor v Ivanofrankivsku. Od decembra 1921 pôsobil v Stropkove, kde sa v roku 1924 stal predstaveným komunity. V tomto období sa aktívne venoval ľudovým misiám medzi gréckokatolíkmi na území Východného Slovenska, Podkarpatskej Rusi a Srbska. Okrem toho bol známy nadšenec cyrilo-metodských myšlienok a Velehradských unionistických kongresov, ktoré s veľkou horlivosťou propagoval.

V meste Michalovce začal pôsobiť v roku 1931, keď sa presťahoval do nového kláštora, ktorý bol postavený práve jeho zásluhou. Bol s malými prestávkami dlhoročným predstaveným kláštora, ktorý bol známy nielen apoštolátom, ale aj svojou síce krátkou, ale bohatou históriou. Stal sa sídlom spolkov a bratstiev (Matky ustavičnej pomoci, sv. ruženca, Božského Srdca, Sv. Jozefa), bola v ňom založená Jednota sv. Cyrila a Metoda, gréckokatolícky Orol či Katolícka akcia, stal sa sídlom vikariátu mukačevskej eparchie, útočiskom pre obyvateľov okolitých ulíc v čase bombardovania mesta, lazaretom či dokonca väzením. V roku 1945 sa o. Trčka stal predstaveným novej viceprovincie redemptoristov so sídlom v Michalovciach. Tá však bola už v roku 1949 zlikvidovaná a v noci z 13. na 14. apríla 1950 bol kláštor zlikvidovaný úplne. Aj o. Trčka skončil v komunistickom väzení.

Po nespravodlivých obvineniach bol 21. apríla 1952 Štátnym súdom v Bratislave odsúdený na 12 rokov väzenia. Slobody sa už ale nedožil. Na Vianoce roku 1958 si spieval vo väzení koledu, za čo dostal ďalší trest, betónovú kobku bez okna a kúrenia so sprísneným režimom. V týchto neľudských podmienkach leopoldovskej väznice dostal zápal pľúc a po neposkytnutí mu dostatočnej zdravotnej pomoci dňa 23. marca 1959 zomrel. Pred smrťou však všetkým, ktorí zapríčinili jeho predčasnú smrť odpustil. Bol pochovaný na väzenskom cintoríne. Až v októbri 1969 bol redemptoristami prevezený do Topoľan, kde sa uskutočnili pohrebné obrady, a jeho telesné pozostatky boli uložené na verejnom cintoríne v Michalovciach. Cirkev uznala jeho svedectvo viery, lebo po zakončení eparchiálnej a rímskej fázy beatifikačného procesu bol 24. apríla 2001 pápežom Jánom Pavlom II. podpísaný dekrét o mučeníctve o. Metoda Dominika Trčku. Beatifikácia sa uskutočnila 4. novembra 2001 na svätopeterskom námestí v Ríme. Jeho relikvie sú uložené v chráme Sv. Ducha pri kláštore redemptoristov na Masarykovej ulici.