(? – pred 3. februárom 1434)

Šľachtický rod pánov z Michaloviec pochádzal z uhorského šľachtického rodu Kaplon (Kapplyon). V 40. rokoch 13. storočia sa sa Jakub z rodu Kaplon oženil s Katarínou, dcérou Petra, a stal sa zakladateľom michalovskej vetvy rodu Kaplon. Šľachtici z Michaloviec patrili k významným a starobylým uhorským rodom. Jeho členovia sa významne zapísali do dejín zemplínsko-užského regiónu na Slovensku i do dejín Uhorska. Nájdeme medzi nimi hlavných županov, kráľovských komorníkov, radcov, vojenských i cirkevných hodnostárov. Vďaka zachovaným pamiatkam ich meno podnes rezonuje v povedomí Zemplínčanov najmä v súvislosti s hradmi nad obcami Vinné, Choňkovce a Podhoroď. V Michalovciach sa po nich zachoval pôvodne stredoveký rímskokatolícky farský kostol (barokovo prestavaný) a pôvodne stredoveké opevnené šľachtické sídlo, neskôr prebudované na kaštieľ (dnes je barokovo-klasicistický kaštieľ sídlom Zemplínskeho múzea). V stredoveku sa vytvorilo niekoľko vetiev šľachtického rodu pánov z Michaloviec. Mená jednotlivých vetiev boli odvodené od krstných mien alebo dedín, v ktorých uvedení šľachtici sídlili. K vetvám rodu pánov z Michaloviec patrili najmä:Tibayovci, Sztárayovci, Eödönffyovci (známi aj pod menom Vinnayovci), Bánffyovci, Pongráczovci

Andrej župan a priamy predok rytiera Alberta z Michaloviec

Priamym predkom stredovekého rytiera Alberta z Michaloviec bol Andrej (žil v 13. – 14. storočí). Andrej bol užským županom – najvyšším predstaviteľom Užskej stolice (do tejto stolice patrili aj časti dnešných Michaloviec a to Stráňany a Vrbovec). Andrejov brat Jakub bol zemplínskym županom a kráľovským pohárnikom. Koncom 13. storočia im na základe donácie, kúpy i dedičstva patrilo zemepisne súvislé územie od Michaloviec po Tibavu, čo Andreja a Jakuba zaradzovalo do strednej vrstvy uhorskej šľachty. Andrejovi a Jakubovi synovia začali začiatkom 14. storočia používať predikát z Michaloviec (de Nogmichael), odvodený od maďarizovaného tvaru pôvodného slovenského názvu Michaloviec, ich hlavného sídla a centra panstva. Delením medzi potomkami synov Jakuba a Andreja sa v l4.storočí vyvinuli tri panstvá – jasenovské, tibavské a michalovské. Michalovské panstvo sa rozprestieralo od Krivoštian cez Staré, Michalovce, Jastrabie pri Michalovciach, po Lúčky a Klokočov a  jeho centrom bol hrad  šľachticov z Michaloviec vo Vinnom.

Najbližšia rodina rytiera Alberta

Vnukom užskeho župana Andreja bol Ján, starý otec rytiera Alberta. Jánov najstarší syn Gregor (zomrel pred rokom 1380) mal troch synov: Ladislava (manželka Alžbeta Olcsváry), Juraja a najmladšieho Alberta. Meno Albertovej mamy nepoznáme. Problémy svojej rodine spôsobil Ján, starý otec Alberta, ktorý bol kvôli svojej chamtivosti odsúdený na stratu všetkých majetkov. Ján z bratových majetkov totiž vyhnal jeho vdovu a robil jej a jej poddaným rozličné protivenstvá. Dokonca vtrhol do domu vdovy a smrteľne zranil jej sluhu Mikuláša. Rytier Albert z Michaloviec (alebo aj Albert Užský či Albert Viniansky) pochádzal z rodu šľachticov z Michaloviec. Kedy sa Albert z Michaloviec sa narodil presne nevieme. Niečo o jeho veku nám môže napovedať listina z roku 1410, kde sa spomína ako mladý. Albert to v mladosti nemal vôbec ľahké. Potom čo skonfiškovali majetky jeho starého otca Jána zasiahla rodinu ďalšia rana. Jeho najstaršiemu bratovi Ladislavovi uhorský kráľ Žigmund Luxemburský skonfiškoval – kvôli nelojálnosti – majetky. A paradoxne, ten istý panovník vrátil v roku 1397 skonfiškované rodové majetky práve Albertovi, za vernosť.

V službách rytiera a vojvodu Stibora zo Stiboríc

Ako mnoho iných šľachticov, aj Albert sa venoval predovšetkým vojenskej službe. Zúčastnil sa napríklad ťažení proti Bosniakom v rokoch 1405 – 1410 zrejme počas ktorého vstúpil do služieb kráľovho obľúbeného rytiera Stibora zo Stiboríc. Keď sa Stibor v roku 1410 stal opäť sedmohradským vojvodom, Albert bol medzi jeho familiármi (išlo o šľachticov v službách majetnejšieho aristokrata). Vojvoda si šikovného Alberta obľúbil. V roku 1410 Albert získal ďalšie majetky (napríklad v Berežskej stolici). Vojvoda ho dokonca menoval za svojho podžupana. Zároveň mu otvoril cestu na kráľovský dvor – Albert sa tu stal najskôr pážaťom, neskôr dvorským rytierom. Zároveň získaval ďalšie majetky v rozličných častiach Uhorského kráľovstva. Albert v rokoch 1411 – 1413 úspešne bojoval vo vojne proti Benátkam, kde dokonca velil Stiborovým oddielom. Jeho rozhodnutie vstúpiť do služieb vojvodu sa ukázalo ako správne – provinčný šľachtic sa totiž postupne dostal do spoločnosti najvplyvnejších ľudí vtedajšieho feudálneho Uhorska.

Albert priorom rádu johanitov

Keď v roku 1414 Stibor zo Stiboríc zomrel, Albert vstúpil do služieb jeho synovca – jágerského biskupa Stibora. Ďalšie veľké zmeny v jeho živote priniesla účasť na koncile, ktorý sa začal v roku 1414 v nemeckej Kostnici. Do mesta sa dostal zrejme v sprievode svojho nového pána – jágerského biskupa. Vtedy vstúpil aj do johanitského rádu. A opäť ho tu postretlo šťastie, lebo Žigmund Luxemburský mu v roku 1417 udelil hodnosť priora Vrany, čím sa stal najvyšším predstaviteľom johanitského rádu v Uhorsku (prior rádu patril medzi najvyšších cirkevných predstaviteľov stredovekého Uhorska). Zo strany panovníka išlo o prejav veľkej priazne a dôvery, pretože panovník nemal s odbojným rádom johanitov dobré skúsenosti. Johaniti boli členmi pôvodne jeruzalemského cirkevného rytierskeho Rádu svätého Jána a ich najvyšším predstaviteľom v Uhorsku bol prior, sídliaci na chorvátskom hrade Vrana pri Zadare („prior Aurane“). Vstupom do rádu sa Albert z Michaloviec musel zriecť určitých stránok svetského života – v tom čase bol už vdovcom.

Polepšenie rodového erbu

Ešte pred skončením Kostnického koncilu v roku 1418 Žigmund Luxemburský vystavil rytierovi Albertovi z Michaloviec, jeho potomkom a ostatným príbuzným k väčšej sláve rodu armáles, v ktorom je pôvodný erb šľachticov z Michaloviec polepšený o korunu a prsteň. Polepšený erb mal nasledujúcu podobu: zo zlatej päťlistej koruny v modrom štíte vyrastá zlatá drevená brána. Pravá polovica brány je zavretá, v ľavej otvorenej časti brány je vytiahnutá zlatá mreža. Na vrchole brány sedia dva k sebe otočené čierno-biele vtáky (straky) a v zobákoch držia zlatý prsteň s červeným očkom. Opísané erbové znamenie tvorí aj klenot erbu

Rodové majetky

V roku 1418  Žigmund Luxemburský potvrdil Albertovi, jeho potomkom a príbuzným aj držbu dedičných i nadobudnutých majetkov, ktoré po jeho smrti nesmeli pripadnúť johanitskému rádu, ale iba jeho potomkom a dedičom. V tejto listine sa prvýkrát uvádzajú všetky sídliská patriace k hradom Michalovce (Vinné), Jasenov a Tibava, spolu vyše 50 dedín a osád spolu s mestečkom Michalovce. Albert sa následne zúčastnil vojny proti husitom, zapojil sa tiež do ďalších vojenských ťažení, napríklad do Valašska.

Albert dalmátsko-chorvátskym bánom

Albertovi za zásluhy panovník udelil právo zastávať úrad dalmátsko-chorvátskeho bána (uvedené územia totiž v danej dobe patrili k Uhorsku). Albert tento vysoký úrad zastával v rokoch 1419 – 1426. Ako dalmátsko-chorvátsky bán bol na vrchole svojej kariéry. V stredovekom Uhorsku ako bán patril medzi niekoľko najvyšších krajinských hodnostárov. V roku 1428 získal Albert od panovníka rozsiahle majetky na „Dolnej zemi“, v Nadlaku. Ku koncu svojho života (zomrel niekedy pred 3. februárom 1434) tak mal vo vlastníctve niekoľko desiatok dedín so stovkami poddaných.

Význam rytiera Alberta pre Michalovce

Žiadny iný predstaviteľ rodu pánov z Michaloviec nedosiahol v stredoveku také významné postavenie ako prior a bán Albert. Slávu si získal hlavne na bojiskách, dobre zastával zverené úrady, mal priazeň panovníka Žigmunda Luxemburského. Aj vďaka nemu sa z dediny Michalovce stalo mestečko, ktoré dodnes využíva erb odvodený od jeho polepšeného erbu. Albert dal vyhotoviť aj prepis prvej písomnej zmienky o Michalovciach z roku 1244. Rytier Albert mal troch synov – Jána, Ladislava a Juraja. Najmladší Juraj sa stal  zakladateľom  michalovsko-bánffyovskejvetvy rodu. Juraj Bánffy de Nagymihály (žil v 15. storočí) sa oženil s Annou Semsey.

Bánffyovský kaštieľ v Michalovciach (dnes sídlo Zemplínskeho múzea)

Z rodom Bánffy súvisí aj renesančná prestavba pôvodného opevneného michalovského šľachtického sídla. Z tohto obdobia sa dodnes zachovala horná časť renesančnej šambrány (kamenného orámovania dverí). Okrem iného sa na nej spomína ALEX BANEY DE NAGY [MIHALY]. Pravdepodobne ide o Alexandra Bánffyho, ktorý sa v roku 1556 spomína ako majiteľ opevnenej stavby v Michalovciach. Michalovský kaštieľ sa spomína ako majetok Bánffyovcov po mužskej línii v roku 1659, keď si michalovský majetok, hrad a kaštieľ („castro et castello Nag Mihály“) delia potomkovia Gabriela Bánffyho, zvaného Eödönffy, ktorý bol synom Františka a vnukom Jána. V roku 1696 získal do zálohu od dedičov bánffyovský michalovský kaštieľ Andrej Szirmay z Pozdišoviec.

Záhadný epitaf

Po predkoch a potomkoch rytiera Alberta nám v Michalovciach okrem kaštieľa a rímskokatolíckeho farského kostola zostal aj neskororenesančný epitaf, ktorý dodnes môžeme obdivovať práve v pôvodne stredovekom kostole pri kaštieli. Epitaf pravdepodobne patril niektorému zo šľachticov z Michaloviec (najpravdepodobnejšie Bánffyovcom). Na základe latinského nápisu vieme, že nemenovaný šľachtic zomrel 17. februára 1643. Ďalšie záhady ukrývajú dnes nedostupné krypty tohto kostola.